Silbaš je dedina mojich snov / Silbaš je selo mojih snova

0
1008

Silbaš je dedina mojich snov

Ondrej Miháľ

Ondrej Miháľ sa narodil 16. januára 1956 v Silbaši. V auguste 1967. s matkou a sestrou odišiel do Kanadi za otcom, ktorý tam už bol osemnásť mesiacov predtým. Žije v Toronte. Ukončil štúdium ekonómie. Počas vysokoškolských štúdií sa venoval rôznym odborom. Sú to fotografia, informatika, marketing, menažment. V roku 1995 bol jedným zo zakladateľov Kanadského slovenského inštitútu v Toronte, na čele ktorého je aj dnes. Vo svojich pracovných aktivitách sa špecializuje na informačné technológie, grafický dizajn, umeleckú fotografiu a žurnalistiku v celej jej rozsahu. Okrem napísaných päť kníh z edície Slováci v Kanade, ktoré sú vydané v dvoch jazykoch, Ondrej Miháľ zo slovenčiny do angličtiny preložil dielo Gustáva Maršala Petrovského Under the American Snowdrifts (Spod závejov amerických), usporiadal viaceré výstavy svojich fotografií vo viacerých krajinách.

S cieľom, aspoň trochu priblížiť ľuďom Ondrejov život, prácu, ako aj jeho neúnavné venovanie umeleckej a dokumentačnej činnosti, postavili sme mu niekoľko otázok.

Ondrej Miháľ

Odišli ste zo Silbašu ako 11 ročný chlapec. Aké sú vaše spomienky na Silbaš v tom čase a na obdobie detstva?

Mám veľmi pekné spomienky na Silbaš z obdobia môjho detstva. Žili sme na širokej Štúrovej ulici kde nebola hustá premávka a my deti sme sa hrávali na ulici deň a noc. Tejto téme som venoval veľkú časť v mojej poslednej knihe, kde som opísal nie len detské hry, ale aj celkový pohľad na Silbašské tradície, ktoré nosím v srdci celý život. Počas môjho detstva Silbaš bola dedina v rozvoji, ľudia boli optimistický a napriek nedostatku peňazí a iných veci, ktoré priniesla moderná doba, nemal som pocit, že mi niečo chýba. Mám mnoho krásných zážitkov z toho obdobia.

Príchod do Kanady bol iste veľkou zmenou. Ako prebiehala adaptácia a ako tá zmena vplývala na vás?

Príchod do Kanady bol, môžem povedať, šokujúci. Behom 48 hodín sme boli presunutí zo sveta kočov a koňov do sveta automobilov a mrakodrapov. Neznalosť anglíckéha jazyka a nové prostredie znamenalo každodenné nové zážitky a skúsenosti, ale deti vždy zmenu znášajú ľahšie ako dospelí. Adaptácia bola ťažká, ale bez ohľadu na to mohol som pochopiť nové prostredie. Predsa na začiatku bolo veľmi smutne, celý môj detský svet, čo sa týka priateľstva a vôbec života sa zmenil, v tom čase som nemal žiadních kamarátov. Keď som sa naučil jazyk začal som čítať a na ten spôsob som najrýchlejšie pochopil Kanadu a prostredie v ktorom žijeme.

Slováci v Kanade žijú úž dosť dlho, ale prvé písomné záznamy o tom sú vo vašich knihách. Koľko kníh ste do teraz napísali a ako sa zrodila myšlienka písať o tom?

Slováci v Kanade žijú viac ako 130 rokov, Slováci z Vojvodini 95. Niektorí ľudia tvrdia, že prvý Slováci z Vojvodiny prišli do Kanadi už v roku 1909, ale nepísali o svojom príchode a živote, takže to nemôžem tvrdiť. Nebol môj životný sen písať o Slovákoch v Kanade. Pred 22 rokmy zrodila sa myšlienka a potreba urobyť výstavu na Slovensku o Slovákoch v Kanade. Ten projekt zobral oveľa viac času, ako čo som si na začiatku myslel, ale výstava sa na koniec predsa zrealizovala v Slovenskom národnom múzeu v roku 2003. Počas zbierky materiálu pre výstavu zrodila sa myšienka, aby som o tom napísal aj knihu a tak vznikla moja prvá kniha „Slováci v Kanade svojimi očami“. Postupne som to podrobnejšie dopĺňoval a napísal som ešte knihy „Vojvodinský Slováci v Kanade“, „Náboženský život v Kanade“, „Slovenský folklor v Kanade“ a poslená kniha „Budúci rok ideme domov – Silbaš dedina snov“.

Aj keď v poslednej knihe opisujete svoju rodinu, určite mnohý vysťahovalci spoznali rôzne situácie a mnohé city, ktoré sú v nej opisané. Už vám niekto povedal, že sa v knihe našiel?

Kniha „Silbaš dedina snov – budúci rok ideme domov“ musí dotknúť každého vysťahovalca ak ju dôkladne prečíta, lebo každý sa v knihe nájde, či ten čo sa vysťahoval pred 100 alebo 50 rokmi, ako aj ten, ktorý sa vysťahoval pred rokom. Dnešný vysťahovalci zo Srbska na Slovensko prežívajú isté pocity a problémy, s tou výnimkou, že nemajú až taký problém s jazykom, lebo aspoň rozprávajú a rozumia sloveský jazyk. Mnohý ľudia mi napísali listy alebo mi osobne prezradili, že prežívali podobné problémy ako sú tie, ktoré som v knihe podrobne opísal o svojej rodine. Veď sme neni až taký odlišný, či v dobrom alebo v zlom.

I keď ste napísali päť kníh, predsa je fotografia vaša prvá láska. Ako a kedy sa ona zrodila?

Láska ku fotografii sa zrodila ešte kým som ako chlapec žil v Silbaši. Vtedy som tam mal príležitosť videť ako chýrečna fotografka „Tetinka“ fotila svadby, krsty a iné rodinné podujatia v Silbaši. Nemal som s ňou žiadný kontakt, ale som vždy pozoroval čo robý keď sme boli na istom mieste. Niekoľko krát fotografovala aj moju rodinu, taktiež nás fotila pre naše pasy pred odchodom do Kanady. Keď som prišiel do Kanady snažil som sa ten svoj sen zrealizovať v rámci našich vtedajších chudobných možností. Potrvalo to veľa rokov kým som nemal prostriedky a možnosti venovať sa fotografii, ktorá ma dnes aj čiastočne živí.

Kde všade ste vystavovali vaše fotografie?

Vystavovanie fotografií je náročné. Ak nie si známy fotograf, tak galérie hlavne nechcú vystavovať, lebo fotografie v tom prípade nie sú predajné. Čo sa týka slovenských umelcov, na Slovensku aj v Srbsku, ešte vždy viacej prednosti má insitné umenie, menej sa investuje pre výstavy fotografií. Napriek tomu, podarilo sa mi urobyť výstavy v Martine, Brezne, Bratislave, Dubnici, Trnave, vo Viedni, v rôzných vojvodinských dedinách, v Novom Sade, Belehrade a iných balkanských krajinách, ktoré sprostredkovala Kanadská ambasada v Belehrade.

Vydali ste aj knihu fotografií „Zanikajúca krása slovenských domov vo Vojvodine“. Ako nastala táto kniha a ktoré miesta ste všetky navštívili počas fotenia?

Projekt „Zanikajúca krása slovenských vojvodinských domov“ bol prvé cestovná výstava. Prvý krát bola usporiadaná v Bačskom Petrovci v galérii Zuzky Medveďovej, potom vo viacerých dedínách, v Novom Sade a na Slovensku. Niekoľko rokov neskoršie vyšla kniha. V tej knihe boli zverejnené fotografie zaznamenané v sedemnástich mestach Vojvodiny. Ten projekt trvá mnoho rokov a ešte pokračuje, lebo ho dopĺňam novými fotografiami, keď zaznamenám niečo zaujímavé. Neviem presne, ale myslim si, žesom do teraz navštívi 35 miest.

V Srbsku ste boli autorom dvoch výstaví pod názvom „Spomienky ukryté v skle“. Ako ste sa cítili keď ste objavili sklenené negatívy? Čo nám môžete povedať o týchto výstavách a o zverejnených fotografiách Zuzany Kováčovej a ostatných neznámych fotografov?

Ťažko je opísať aký je to pocit keď nájdete poklad starých fotografií, ktoré nevideli svetlo sveta skoro 80 rokov a istotne nikdy neboli tak dobre prezentované, aby sa videla krása dávných čias. Poneváč je odfotená doba okolo druhej svetovej vojny, znamená to, že sú na skle zachované historické fotografie komunít a národností, ktoré dnes v niektorých prípadoch neexstujú a niektoré sú veľmi zmenené. Zaťiaľ zverejnené fotografie sú len malá časť celej zbierky. V zbierke sú ešte rôzne portréty, zdokumentované sú tam nemecké a maďarské rodiny… Výstava v dnešnom stave bola viac venovaná Silbašu a Slovákom. Presvedčený som, že fotografie, ktoré boli do teraz zverejnené fotela pani Zuzana Kováčová. Autori ostatných fotografií, zaznamených mimo Silbašu, sú neznamými fotografi, ktorí sa, podľa mojej mienky mali vrátiť po vojne pre svoje negatíva, ale pravdepodobne sa to nedalo alebo ani neprežili odchod z bývalej Juhoslávie.

Ĺudia často hovoria, že náhody neexstujú. Myslíte si, že je náhoda, že ste práve Vy objavili tento poklad Zuzany Kováčovej, ktorej prácu ste ešte ako chlapec obdivovali? Má nejaký význam toto všetko pre vás osobne?

Zaujímavá otázka… Ani ja veľmi neverím v náhodu, aspoň keď ide o tieto negatíva. Môj bratranec kúpil „Tetinkin“ dom v 2009. roku a keď bol som v Srbsku v 2012. a on mi ponúkol, aby som sa išiel pozrieť či si tam nájdem niečo zaujímave, lebo vedel, že sa zaoberám fotografovaním a chcel všetky veci z domu vyhodiť. Čas urobil svoje a nebolo tam toho mnoho okrem na tisíce rozhádzaných silbašských fotografií v každej izbe. Viac ma zaujímala jej technika, ale podľa môjho bratranca, to už bolo pravdepodobne ukradnuté. Napadlo mi, aby som sa pozrel na povalu, lebo som mal pocit, že by som tam niečo mohol nájsť. Hrabal som v bahne čo narobili holuby, lebo dom bol už roky prázdny a už keď som to chcel vzdať, v jednom kúte pod tým bahnom videl som fotografické krabice. Vzal som si ich do Kanadi, skenoval a pochopil hodnotu starých negatív. Prvý význam pre mňa bol ten, že som desať záberov z týchto negatív použil pri ilustrovaní knihy „Silbaš dedina snov“. Keď som ich vyrobil a videl tú krásu, pochopil som, že by sa mala urobyť výstava tých starých fotografií, ale prešlo päť rokov kým sa našli prostriedky a záujem.

Aké sú vaše plány týkajúce sa tejto výstavy a vašej najnovšej knihy do budúcna?

Výstavu chcem naďalej prezentovať v Srbsku a doplniť ju fotografiami iných národností, ktoré su na negatívach. Mám niekoľko ponúk a verím, že sa aj uskutočnia keď sa ľudia konečne dozvedia čo sa všetko na negatívach nachádza. Viacero miest na Slovensku má taktiež záujem o túto výstavu na budúci rok. Bude toto cestovná výstava, ktorú budem prezentovať kým o ňu bude záujem. Knihu taktiež aj naďalej budem prezentovať v Srbsku a na Slovensku, keď a kde nájdem záujem, spolupracovníkov a čas navštíviť Srbsko alebo Slovensko.

Kde si záujemci môžu zaobstarať vaše knihy?

Kniha „Silbaš dedina snov“ bola, pre nedostatok financií, publikovaná vo veľmi malom počte. V Srbsku nemám ako distribuovať slovenské knihy, tak som odvolaný na to, že ma ľudia musia osobne kontaktovať prostredníctvom sociálných sietí (Facebook alebo email omihal@slovak.com) a ja sa postarám, aby sa kniha dostala do ich rúk. Ostatné knihy sa budú môsť kúpiť v blízkej budúcnosti cez WEB stránku, na ktorej sa dnes pracuje.

Ako sa cítite keď dnes navštívite Silbaš?

V Silbaši vymrel už veľký počet mojej rodiny a známych. Čas urobyl svoje, viacej navštevujem cintorín ako domy svojich príbuzných. Deti rodákov hlavne emigrovali na Slovensko. Návštevy rodnej dediny sú hlavne krátke a prinášajú rôzne pocity, najčastejšie je to pocit nostalgie. Zaujímavé je, že moji priatelia zo Slovenska, keď prídu do Srbska vždy majú záujem vidieť Silbaš – dedinu snov, lebo chcú lepšie pochopiť mňa a prečo ma táto dedina práve takto formovala.

Ondrej Miháľ

Posledné roky ste na relácii Kanada – Slovensko – Srbsko. Kde sa cítite ako doma?

Často sa ma ľudia pýtajú kde sa cítim ako doma. Cítim sa ako doma v každej krajine. Samozrejme najlepšie chápem Kanadu, lebo som tam žil najdlhšie. Už desaťročia sa zaoberám životom slovákov v Kanade a napísal som knihy týkajúce sa emigrácie Slovákov z Vojvodiny aj zo Slovenska. Mám pocit, že poznám dušu tých ľudí dostatočne dobre, aby som sa cítil ako jeden z nich.

Ondrejovi Miháľovi sa chceme srdečne poďakovať za láskavosť a čas, ktorý nám venoval. Do budúcna mu želáme ešte veľký počet prezentácií výstavy „Spomienky ukryté v skle“ a najnovšej knihy, ako aj mnoho úspechov v ďalšej práci.


Silbaš je selo mojih snova

Ondrej Mihalj rođen je 16. januara 1956. u Silbašu. U avgustu 1967. sa majkom i sestrom otišao je u Kanadu za svojim ocem koji je tamo otišao osamnaest meseci ranije. Živi u Torontu. Završio je studije ekonomije. Tokom univerzitetskih studija posvetio se raznim oblastima, kao što su fotografija, informatika, marketing, menadžment. Godine 1995. bio je jedan od osnivača Kanadskog slovačkog instituta u Torontu, na čijem čelu je i danas. U svojim radnim aktivnostima specijalizovao se za informatičku tehnologiju, grafički dizajn, umetničku fotografiju i novinarstvo u celom njegovom obimu. Osim napisanih pet knjiga iz edicije Slovaci u Kanadi, koje se štampane na dva jezika, Ondrej Mihalj je sa slovačkog na engleski preveo delo „Ispod američkih smetova“ (Under the American Snowdrifts) čiji je autor Gustav Maršal Petrovski, održao je nekoliko izložbi svojih fotografija u nekoliko zemalja.

Sa željom da čitaoce malo bliže upoznamo sa Ondrejom, njegovim životom i radom, kao i sa njegovom neumornom umetničkom i dokumentarnom delatnošću, postavili smo mu nekoliko pitanja.

Otišli ste iz Silbaša kao 11-togodišnji dečak. U kakvom sećanju vam je ostao Silbaš i razdoblje detinjstva?

Imam veoma lepe uspomene na Silbaš iz perioda mog detinjstva. Živeli smo u širokoj Šturovoj ulici gde nije bilo mnogo saobraćaja, a mi deca igrali smo se na ulici po ceo dan. Ovoj temi posvetio sam veliki deo svoje poslednje knjige, gde su opisane, ne samo dečije igre, već i moj pogled na Silbaške tradicije koje ceo život nosim u svom srcu. Za vreme mog detinjstva Silbaš je bio selo u razvoju, ljudi su bili optimistični, a i pored nedostatka materijalnog i drugih stvari koje je donelo moderno doba, nisam imao osećaj da mi nešto nedostaje. Imam mnogo divnih doživljaja iz tog vremena.

Dolazak u Kanadu sigurno je predstavljao veliku promenu. Kako je tekla adaptacija na novu sredinu i kako je ta promena uticala na vas?

Dolazak u Kanadu bio je u najmanju ruku šokantan. Nakon 48 sati stigli smo iz sveta konja i kočija u svet automobila i nebodera. Neznanje engleskog jezika i nova sredina svakodnevno su donosili nove doživljaje i iskustva, ali deca uvek mnogo bolje podnose promene nego odrasli. Adaptacija je bila teška, ali bez obzira na to, mogao sam da shvatim novu sredinu. Ipak na početku je bilo veoma tužno, ceo moj dečiji svet, što se tiče prijateljstva i života uopšte se promenio, u to vreme nisam imao ni jednog prijatelja. Kada sam savladao jezik, počeo sam puno da čitam i na taj način sam najlakše shvatio Kanadu i sredinu u kojoj živimo.

Slovaci u Kanadi žive već dugo, ali prvi zapisi o tome su u vašim knjigama. Koliko knjiga ste do sada napisali i kako ste došli na ideju da pišete o tome?

Slovaci u Kanadi žive 130 godina, Slovaci iz Vojvodine 95. Neki ljudi tvrde da su prvi Slovaci iz Vojvodine došli u Kanadu još 1909, ali nisu pisali o svom dolasku i životu u Kanadi, pa ne mogu to da potvrdim. Nije moj životni san bio da pišem o Slovacima u Kanadi. Pre 22 godine rodila se ideja i potreba da u Slovačkoj napravim izložbu fotografija o Slovacima u Kanadi. Za taj projekat bilo je potrebno mnogo više vremena, nego što sam ja na početku mislio, ali izložba je na kraju ipak bila realizovana U Slovačkom narodnom muzeju 2003 godine. Tokom prikupljanja materijala za izložbu rodila se ideja da napišem knjigu i tako je nastala moja prva knjiga „Slovaci u Kanadi svojim očima“. Postepeno sam to detaljnije dopunjavao i napisao i ostale knjige „Vojvođanski Slovaci u Kanadi“, „Religiozni život u Kanadi“, „Slovački folklor u Kanadi“ i poslednja knjiga „Silbaš selo snova – Sledeće godine idemo kući“.

Iako u poslednjoj knjizi opisujete svoju porodicu, sigurno su mnogi iseljenici prepoznali razne situacije i mnoga osećanja. Da li vam je već neko rekao da se u njoj pronašao?

Knjiga „Silbaš selo snova – sledeće godine idemo kući“ sigurno dotakne svakog iseljenika, ako je temeljno pročita, jer svako se u knjizi može naći, bez obzira da li se iselio pre 100 ili 50 godina, kao i onaj koji se iselio prošle godine. Današnji iseljinici iz Srbije u Slovačku doživljavaju ista osećanja i probleme, s tom razlikom što nemaju toliko problema sa jezikom, jer barem govore i razumeju slovački jezik. Mnogi su mi napisali pisma ili su mi lično otkrili da su doživeli probleme slične onima koje sam u knjizi detaljno opisao o svojoj porodici. Ipak nismo baš toliko različiti, ni u dobru ni u zlu.

Iako ste napisali pet knjiga, ipak je fotografija vaša prva ljubav. Kada i kako se ona rodila?

Ljubav prema fotografiji se rodila još kada sam kao dečak živeo u Silbašu. U to vreme sam tamo imao priliku da vidim kako je čuvena fotografkinja „Tetinka“ fotografisala svadbe, krštenja i druge porodične događaje u Silbašu. Nisam sa njom imao nikakav kontakt, ali uvek sam posmatrao šta radi, kada bi smo se našli na istom mestu. Fotografisala je nekoliko puta i moju porodicu, a takođe i za naše pasoše pred odlazak u Kanadu. Kada sam došao u Kanadu trudio sam se da taj svoj san ostvarim u okviru naših tadašnjih siromašnih mogućnosti. Prošlo je mnogo godina dok nisam imao sredstva i mogućnosti da se posvetim fotografiji od koje danas delimično i živim.

Gde ste sve do sada izlagali svoje fotografije?

Izlaganje fotografija je zahtevano. Ako niste poznati fotograf galerije uglavnom ne žele da izlažu, jer u tom slučaju fotografije nisu prodajne. Što se tiče slovačkih umetnika u Slovačkoj i u Srbiji, još uvek se više prednosti daje naivnoj umetnosti, manje se investira u izložbe fotografija. Uprkos tome, uspeo sam da održim izložbe u Martinu, Breznu, Bratislavi, Dubnici, Trnavi, Beču, u nekoliko vojvođanskih sela, u Novom Sadu, Beogradu i ostalim balkanskim zemljama koje su organizovane posredstvom Kanadske ambasade u Beogradu.

Izdali ste i knjigu fotografija „Nestajanje lepote slovačkih kuća u Vojvodini“. Kako je nastala ova knjiga i koja ste sva mesta posetili tokom fotografisanja?

Taj projekat je na početku bio putujuća izložba. Prva izložba je bila organizovana u Bačkom Petrovcu u galeriji Zuzke Medveđove, zatim u nekoliko slovačkih sela, u Novom Sadu i u Slovačkoj. Nekoliko godina nakon prve izložbe nastala je knjiga. U toj knjizi bile su objavljene fotografije iz 17 sela. Taj projekat traje već godinama i još uvek se nastavlja, jer ga dopunjujem novim fotografijama, kada zabeležim nešto zanimljivo. Ne znam tačno, ali mislim da sam do sada obišao 35 mesta u Vojvodini.

U Srbiji ste bili autor dve izložbe „Uspomene skrivene u staklu“. Kako ste se osećali kada ste pronašli staklene negative? Šta nam možete reći o ovim izložbama i o objavljenim fotografijama Zuzane Kovač i drugih nepoznatih fotografa?

Teško je opisati kakav je osećaj kada se nađe blago starih fotografija koje nisu videle svetlost dana skoro 80 godina, a sigurno nikada nisu bile tako dobro prezentovane da bi se videla lepota davnih vremena. S obzirom da je na fotografijama zabeleženo razdoblje oko drugog svetskog rata, to znači na da su na staklu sačuvane istorijske fotografije zajednica i naroda koji danas u nekim slučajevima ne postoje, a neke su veoma promenjene. Do sada objavljene fotografije su tek mali deo cele zbirke. Tu se nalaze i razni portreti, dokumentovane su nemačke i mađarske porodice… Izložba u sadašnjem stanju bila je više posvećena Silbašu i Slovacima. Siguran sam da je fotografije koje su do sada objavljene fotografisala gospođa Zuzana Kovač. Autori ostalih fotografija koje su zabeležene izvan Silbaša, su nepoznati fotografi koji su, po mom mišljenju trebali da se vrate nakon rata po svoje negative, ali najverovatnije da to nije bili moguće ili nisu ni preživeli odlazak iz bivše Jugoslavije.

Ljudi često kažu da slučajnosti ne postoje. Da li mislite da je slučajnost što ste upravo vi našli blago Zuzane Kovač, čijem radu ste se divili još kao dečak? Ima li sve ovo neki značaj za vas lično?

Zanimljivo pitanje… Ni ja puno ne verujem u slučajnost, barem kada je reč o ovim negativima. Moj bliži rođak kupio je „Tetinkinu“ kuću 2009. Godine, kada sam biio u Srbiji 2012. predložio mi je da pogledam da li ću naći nešto što bi mi bilo zanimljivo, jer je znao da se bavim fotografijom, a hteo je da izbaci sve iz kuće. Vreme je učinilo svoje i nije tamo bilo mnogo toga osim na hiljade silbaških fotografija razbacanih u svakoj sobi. Mene je više zanimala njena tehnika, ali po pretpostavci mog rođaka to je verovatno bilo ukradeno ranije. Palo mi je na pamet da odem na tavan, jer sam imao osećaj da bih tamo mogao da pronađen nešto. Čeprkao sam po smeću koje su golubovi tamo napravili, jer je kuća već godinama bila prazna i već kada sam hteo da odustanem, u jednom uglu, ispod svog tog smeća, video sam fotografske kutije. Poneo sam ih u Kanadu, skenirao i shvatio vrednost starih negativa. Prvi značaj za mene bio je taj što sam deset fotografija iz tih negativa iskoristio za ilustracije u svojoj knjizi „Silbaš selo snova“. Kada sam izradio te negative i video tu lepotu, shvatio sam da bi trebalo da se napravi izložba, ali prošlo je pet godina dok su se našla sredstva i interesovanje.

Kakvi su vaši planovi što se tiče ove izložbe i vaše najnovije knjige?

Izložbu želim i dalje da promovišem u Srbiji, da je dopunim sa fotografijama ostalih nacionalnosti koje su na negativima. Imam nekoliko ponuda i verujem da će se ostvariti kada ljudi konačno saznaju šta se sve nalazi na negativima. Nekoliko gradova u Slovačkoj takođe je zainteresovano za izložbu sledeće godine. Biće to putujuća izložba, koju želim da promovišem dok god bude interesovanje za nju. Knjigu ću takođe i dalje promovisati u Srbiji i u Slovačkoj, kada i gde nađem interesovanje, saradnike i vremena da posetim Srbiju ili Slovačku.

Kako zainteresovani mogu da dođu do vaših knjiga?

Knjiga „Silbaš selo snova“ štampana je, zbog nedostatka finansija, u veoma malom tiražu. U Srbiji nemam način kako distribuirati knjige na slovačkom, tako da ljudi moraju da me kontaktiraju lično, putem socijalnih mreža (Facebook ili putem mail adrese omihal@slovak.com ), a ja ću se pobrinuti da knjiga stigne do njih. Ostale knjige uskoro će moći da se kupe putem WEB stranice, na kojoj trenutno radim.

Kako se osećate danas kada posetite Silbaš?

U Silbašu je već preminuo veći broj mojih rođaka i poznanika. Vreme je učinilo svoje, više posećujem groblje, nego kuće svoje rodbine. Deca rođaka su uglavnom emigrirala u Slovačku. Posete rodnom mestu su najčešće kratke i donose razna osećanja, a najviše osećanje nostalgije. Zanimljivo je da moji prijatelji iz Slovačke, kada dođu u Srbiju, uvek imaju želju da vide Silbaš – selo snova, jer žele da što bolje shvate mene i zašto me je to selo upravo ovako formiralo.

Poslednjih godina ste na relaciji Kanada – Slovačka – Srbija. Gde se osećate kao kod kuće?

Često me ljudi pitaju gde se osećam kao kod kuće. Osećam se kao kod kuće u svakoj zemlji. Svakako, najbolje razumem Kanadu, jer sam tamo najduže živeo. Decenijama se već bavim životom slovaka u Kanadi, napisao sam knjige koje se odnose na emigraciju Slovaka iz Vojvodine i iz Slovačke. Imam osećaj da poznajem dušu ovih ljudi dovoljno dobro da se osećam kao jedan od njih.

Ondreju Mihalju se srdačno zahvaljujemo na ljubaznosti i vremenu koje nam je posvetio. Želimo mu još mnogo prezentacija izložbe „Uspomene na staklu“, kao i njegove najnovije knjige i puno uspeha u daljem radu.

 

 

POSTAVI ODGOVOR

Please enter your comment!
Please enter your name here