U današnje vreme više nikoga ne iznenađuje kada čuje da neko želi da napusti našu zemlju, da želi negde da studira, nađe posao i potraži svoje mesto pod suncem. Retki su oni koji nakon par godina provedenih u inostranstvu odluče da se vrate kući i krenu iz početka.
Kada je pre osam godina odlučila da upiše fakultet u Bratislavi, Pivničanka Tatjana Imrek Miškovic nije imala konkretne planove o tome da li će ostati u inostranstvu ili će se nakon studija vratiti kući. Završila je srednju ekonomsku školu u Bačkoj Palanci, a na odlazak u inostranstvo odlučila se prvenstveno zbog stipendije koja se nije dodeljivala za njen smer u našoj zemlji. Tokom studija upoznala je i svog sadašnjeg supruga Pavela, koji je takođe tamo studirao. Nakon studija su se zaposlili, ona je imala posao u svojoj struci. Ipak često su razmišljali da bi hteli da se vrate u Srbiju i da započnu neki svoj posao. I tako su se 2015. godine vratili u Pavelovo rodno mesto Gložan. Pavel je tada našao posao u svojoj struci, zaposlio se na određeno vreme u osnovnoj školi u Kulpinu, a Tanja je zaplovila u posao potpuno drugačiji od svoje profesije. Otvorila je kaffe, po zamisli da započne sa nečim što je viđala tokom putovanja po Evropi. Ali vratimo se na početak.
„Ekonomski fakultet u Bratislavi upisale su još dve devojke iz mog razreda, tako da je to na neki način bila olakšavajuća okolnost, jer nisam bila sasvim sama u novoj sredini. Nedostajali su mi porodica i prijatelji i u početku sam, na primer, kada sam znala da ću u petak ići kući, već u ponedeljak počela da odbrojam dane kada ću biti sa svojima. Kasnije, kada sam imala više obaveza na fakultetu, a i kada sam se zaposlila, imala sam još manje prilike da idem kući. Zbog svojih obaveza propustila sam dosta događaja ovde, ali ne kajem se uopšte što sam se odlučila na odlazak, jer je to za mene ipak dragoceno iskustvo. Upravo sam jednom prilikom, kada sam putovala kući, upoznala svog sadašnjeg supruga“, kaže Tatjana uz osmeh.
Ko je su po tvom mišljenju prednosti, a koje mane studiranja u inostranstvu, kontretno u Slovačkoj?
„Prednosti su te što si u inostranstvu, gde su novi izazovi i iskustva, imaš mogućnost da se osamostališ i upoznaš drugu kulturu. Sistem upisa na fakultet, prijava ispita, upis ocena i ispitivanje studenata je jednostavnije i bolje organizovano nego kod nas. Uglavnom najvažnija stvar je što je školovanje besplatno, ne plaća se ni prijava ispita, ali to je, po mom mišljenju i pozitivna i negativna strana, jer fakultet može da upiše svako. Tržište rada je preplavljeno visokoobrazovanim ljudima, pa se dešava da ljudi sa završenim fakultetom rade posao koji može da obavlja neko sa srednjoškolskim obrazovanjem. Prednost studiranja u Slovačkoj je mogućnost dobijanja stipendije Republike Slovačke. Diploma je priznata u EU, ali u Srbiji nije i potrebne su čak i dve godine za nostrifikacije. Nedostaci su što je kvalitet studija sličan kao u Srbiji, možda su čak neke oblasti i kvalitetnije ovde kod nas, samo što se ovde ne ulaže dovoljno u razvoj budućih profesionalaca u struci i u naučnike. U prvoj godini se prima veliki broj studenata, a selekcija se pravi tek nakon prvog ispitnog roka. Predavanja i vežbe bi mogle biti kvalitetnije. Prednosti su i te što tamo postoje neki smerovi kojih nema kod nas, kao i mogućnost nastavka studija u Engleskoj, Nemačkoj i sl, a samim tih i mogućnost zaposlenja u tim zemljama. Najveći nedostatak je što su studije u prvim godinama preobimne. Nedostatak života u inostranstvu može biti i uključivanje u zajednicu, a nekima predstavlja problem prilagođavanje na drugačiji životni
sistem“.
Koji su bili vaši glavni razlozi za povratak?
„Iako smo u Bratislavi živeli, suprug 10, a ja 8 godina, nekako nismo mogli da se naviknemo na gradski život. Ljudi žive veoma brzo. Timski rad u velikim korporacijama mi se svideo, ali činjenica da radiš za imaginarnu osobu i da se često osećaš iskorišteno, ne. Kada sam počela da razmišljam o osnivanju porodice, nikako nisam mogla da zamislim da bi trebalo svoju decu da odgajam u gradu i da sa njima živim u nekom stanu. Oboje smo sa sela i navikli smo na neki mirniji život, a sloboda i veliki prostor su definitivno prevagnuli. Takođe smo već imali u planu da želimo da započnemo neki svoj posao i da počnemo da radimo i zarađujemo za sebe, a ne za druge“. Tatjana nam je ispričala da su poslednje godine svoju zaradu ulagali u renoviranje i adaptaciju kuće Pavelovih prabake i pradeke. Prvobitna zamisao je bila da otvore neku „fesni“ pekaru i cvećaru, ali kada su u decembru prošle godine došli iz Slovačke i detaljnije razmislili čime žele da se bave, Tanja kaže da
je njena ljubav prema kafi bila odlučujuća za otvaranje kafea.
Tatjana nam je otkrila da već četiri godine nije popila ništa gazirano ni kupovno, tako da u njenom kafeu, pored kvalitetnih vrsta kafe i čajeva poslužuje sveže ceđene sezonske sokove napravljene od voća iz svoje bašte, razne limunade, čajeve od svežih biljaka koje gaji u svojoj bašti (menta, melisa, žalfija), domaće i inostrano pivo, a pošto je ona ljubitelj kuvanja i pečenja, ubrzo nakon otvaranja kafea u svoju ponudu uvrstila je i kolače tipa „cheesecake“, tiramisu, mafine… koje takođe sprema od domaćih sastojaka. Želja im je da sarađuju sa malim domaćim proizvođačima piva i vina, a imaju u planu da sledeće godine u delu bašte, pored voćnjaka posade i mini vinograd i proizvode rakiju. Deo kuće su adaptirali u tri apartmana, ali još treba da urede trpezariju gde bi posluživali doručak, naravno od domaćih proizvoda, a prednja soba kuće biće uređena sa etno-postavkom. U apartmanima su ovog leta imali goste iz Banata, Hrvatske i Irske. U međuvremenu je Pavel dao otkaz na poslu, tako da oboje svoje vreme i energiju usmeravaju u razvoj porodičnog biznisa.
Pored toga što je diplomirani inženjer ekonimije, Tatjana je veoma kreativna. Nekoliko godina bavi se fotografijom. Tome se sada manje posvećuje nego ranije, jer najviše vremena i truda ulaže u ugostiteljski posao, ali kaže da je neka udruženja u Gložanu i iz drugih mesta zovu da fotografiše njihova dešavanja i okupljanja i to joj pričinjava zadovoljstvo. Volela bi da u svom kafeu ponekad izlaže fotografije drugih fotografa. Nedavno je i dobila ponudu od jednog fotografa iz Novog Sada koji bi hteo da izloži kod njih svoje crno-bele fotografije. Iz hobija se bavi grafičkim dizajnom, dizajnirala je meni i logo za svoj kafe, dizajnirala je i uradila grafičku obradu za monografiju udruženja žena iz Gložana, sada je u pripremi pozivnica za svadbu Pavelove sestre. Svoju ljubav prema kuvanju, putovanju i fotografiji, želi da pretoči u blog za koji je, kako nam je rekla, sve spremno, trenutno jedina prepreka za realizaciju ovog plana je nedostatak vremena. Tatjana kuva bez recepta, po svom nahođenju i trenutnoj ideji, a želja joj je da jednog dana napiše i izda svoj kuvar.
Da li se po tvom mišljenju ovde nešto promenilo tokom godina tvog odsustva?
„Veoma se promenilo. Mislim da mi to tako izgleda prvenstveno zbog toga što smo odavde otišli kao deca, u smislu da su nam tada sve omogućili roditelji, studije su bile naša jedina briga. Nismo tada u većoj meri osetili neke finansijske nedostatke. Vratili smo se kao odrasli ljudi koji žele da budu samostalni, da svojim radom obezbede sebi egzistenciju, zasnuju porodicu. Sada imamo mnogo više odgovornosti i obaveza nego kada smo odlazili. Mislim da se tempo života tokom ovih nekoliko godina i ovde promenio, čak i na selu. Možda naši ljudi ponekad kukaju više nego što je potrebno. U svakom slučaju ne kajemo se zbog naše odluke da se vratimo“.
Tatjani se zahvaljujemo što nas je srdačno ugostila u prijatnoj atmosferi svog kafea.
Rad i trud uvek daju razultat. Ponekad je možda potrebno više vremena, ali na kraju ipak, uz strpljenje, dođe i nagrada za svaki uloženi napor. Ne sumnjamo da će ovi mladi, vredni i ambiciozni ljudi ostvariti svoje zamisli. Mi im to svakako želimo.
Ideme domov k novému začiatku
V súčasnosti vôbec nie je prekvapením, keď počujeme, že niekto chce opustiť našu krajinu, chce niekde študovať, nájsť si prácu a svoje miesto pod slnkom. Zriedkavý sú tí, ktorí sa po niekoľkých rokoch strávených v zahraničí rozhodnú vrátiť domov a začať od začiatku.
Keď sa pred ôsmimi rokmi rozhodla zapísať fakultu v Bratislave, pivničanka Tatiana Imreková Miškovicová nemala žiadne plány o tom, či by zostala v zahraničí alebo sa po ukončení štúdia vráti domov. Ukončila strednú ekonomickú školu v Báčskej Palanke a rozhodla sa odísť do zahraničia hlavne kvôli štipendiu, ktoré sa pre jej odbor v našej krajine neudeľovalo. Počas štúdia sa zoznámila aj so svojim manželom Pavlom, ktorý tam taktiež študoval. Po štúdiách sa zamestnali, Tatiana pracovala vo svojom odbore. Napriek tomu si často mysleli, že sa chcú vrátiť do Srbska a začať vlastné podnikanie. A tak sa v roku 2015 vrátili do Pavlových rodných Hložian. Pavel si našiel prácu vo svojej profesii, pracoval na určitú dobu v základnej škole v Kulpíne a Taňa sa dala do úplne inej práci ako jej povolanie. Otvorila kaviareň, myšlienka bola začať niečo, čo videla na cestách po Európe. Ale poďme späť na sám začiatok.
„Dve dievčatá z mojej triedy sa zapísali na Ekonomickú fakultu v Bratislave, takže to bolo nejakým spôsobom zmierňujúcou okolnosťou, pretože som nebola úplne sama v novom prostredí. Moja rodina a priatelia mi chýbali a na začiatku som, keď som napríklad vedela, že pôjdem domov v piatok, začala počítať dni už v pondelok , kedy budem so svojou rodinou. Neskôr, keď som mala viac záväzkov na vysokej škole, a dokonca aj keď som už mala svoju prácu, bolo ešte menej príležitosti ísť domov. Kvôli svojim záväzkom som vynechala veľa udalostí doma, ale nemyslím si, že som pochybila tým, že som odišla zo Srbska, pretože je to pre mňa cenná skúsenosť. Pri jednej príležitosti, keď som cestovala
domov, stretla som svojho manžela.“ – hovorí Tatiana s úsmevom.
Aké sú podľa tvojho názoru výhody a nedostatky študovania v zahraničí, konkrétne na Slovensku?
„Výhodou je, že ste v zahraničí, sú tam nové výzvy a skúsenosti, máte príležitosť osamotatniť sa a spoznať inú kultúru. Systém zápisu na fakultu, prihlasovanie skúšky, zápis známky a skúšanie študentov je premyslený a jednoduchší ako u nás. Hlavne najdôležitejšia vec je, že je vzdelávanie zdarma, ale podľa môjho názoru je to pozitívna i negatívna stránka, lebo na fakultu sa dostane každý. Trh práce je preplnený vysoko vzdelanými ľuďmi a stane sa, že ľudia s vysokoškolským vzdelaním robia
prácu, ktorú môže robiť niekto so stredoškolským vzdelaním. Výhodou štúdia na Slovensku je možnosť získať štipendium Slovenskej Republiky. Diplom je uznávaný v EÚ, ale v Srbsku nie je a potrebujete aj dva roky na nostrifikáciu. Nevýhody spočívajú v tom, že kvalita štúdií je podobná kvalite štúdií v Srbsku, možno sú niektoré odbory aj kvalitnejšie tu u nas, iba že sa v Srbsku nevkladá dosť na rozvoj budúcich profesionálov v odbore a vedcov. V prvom roku sa na Slovensku prijíma veľký počet študentov a selekcia sa robí až po prvom skúšobnom období. Prednášky a cvičenia by mohli byť lepšie. Prednosti sú aj tie, že tam existujú niektoré odbory, ktoré u nás nemáme, ako aj možnosť pokračovania štúdia v
Anglicku, Nemecku a pod., samým tým aj možnosť zamestnania. Najväčší nedostatok je rozsiahly objem štúdia v prvých ročníkoch. Nedostatok života v zahraničí môže byť aj začlenenie do komunity a problém zabehnúť sa do iného systému života. “
Ktoré boli vaše hlavné dôvody pre návrat?
„Aj keď sme žili v Bratislave, môj manžel 10 rokov a ja 8 rokov, nemohli si zvyknúť na mestský život. Ľudia žijú veľmi rýchlo. Tímová práca vo veľkých korporáciách sa mi páčila, ale skutočnosť, že pracujete pre imaginárnu osobu a pocit, že ste často využitý, nie. Keď som začala uvažovať o založení rodiny, nedokázala som si predstaviť, že by som mala svoje deti vychovávať v meste a žiť s nimi v byte. Obaja sme z dediny a zvyknutí sme na pokojnejší život. Sloboda a veľký priestor na dedine určite prevládali. Takisto sme už plánovali, že chceme začať pracovať a zarábať si pre seba, nie pre iných.“
Tatiana nám povedala, že v minulom roku svoje príjmy investovali do renovácie a prispôsobenia domu Pavlových prastarých rodičov. Pôvodná myšlienka bola otvorenie nejakej pekárne a kvetinárstva, ale keď v decembri minulého roka prišli zo Slovenska a podrobnejšie zvážili, s čím sa chcú zaoberať, Taňa hovorí, že jej láska ku káve bola rozhodujúca pre otvorenie kaviarne. Tatiana nám odhalila, že už štyri roky nepije nijaké perlivé alebo šťavy z obchodu, takže vo svojej kaviarni, okrem kvalitnej kávy a čaju,
ponúka čerstvé šťavy z ovocia z ich ovocného sadu, rôzne limonády, čaje z čerstvých rastlín pestovaných v jej záhrade (mäta, melisa, šalvia), domáce a zahraničné pivo a keďže rada varí a pečie, krátko po otvorení kaviarne do ponuky zahrnula aj koláče ako sú „cheesecake“, tiramisu, mafiny … ktoré tiež robí z domácich prísad. Chcú spolupracovať s malými domácimi výrobcami piva a vína a plánujú v časti záhrady vedľa ovocného sadu budúci rok zasadiť aj mini vinicu a vyrábať palené. Časť domu prispôsobili na tri apartmány, ešte musia zariadiť jedáleň, kde by podávali raňajky, samozrejme z domácich výrobkov a v prednej izbe domu bude vystavená etnografická zbierka. Tohto leta v apartmánoch mali hostí z Banátu, Chorvátska a Írska. Medzičasom Pavel dal výpoveď, a teraz obaja
smerujú svoj čas a energiu k rozvoju rodinného podnikania.
Okrem toho, že získala diplom inžiniera ekonómie, Tatiana je veľmi kreatívna. Už niekoľko rokov sa venuje fotografovaniu. Teraz má menej času pre túto svoju záľubu, pretože väčšinu času a úsilia investuje do pohostinného podnikania, ale hovorí, že niektoré združenia v Hložanoch a z iných miest ju pozívajú fotografovať svoje podujatia a stretnutia a to jej robí radosť. Rád by niekedy v svojej kaviarni vystavovala fotografie iných fotografov. Nedávno dostala ponuku od fotografa z Nového Sadu, ktorý by u nich vystavil svoje čierno – biele fotografie. Tatianin koníček je aj grafický dizajn. Navrhla logo a menu
pre svoju kaviareň, navrhla a urobila grafické spracovanie pre monografiu ženského združenia z Hložian, teraz pripravuje svadobné pozvánky pre Pavlovu sestru. Svoju lásku k vareniu, cestovaniu a fotografovaniu chce preniesť na blog, ktorý je, ako nám povedala už pripravený, jedinou prekážkou pri realizácii tohto plánu je nedostatok času. Tatiana varí bez receptov, podľa vlastného uváženia a nápadov, a jej túžba je jedného dňa napísať aj kuchárku.
Podľa teba sa u nás niečo zmenilo kým si bola v zahraničí?
„Veľmi sa to zmenilo. Myslím si, že sa mi to zdá predovšetkým preto, lebo sme odišli ako deti, v tom zmysle, že nám všetko umožnili naši rodičia, štúdium bolo naším jediným problémom. V tom čase sme necítili žiadne finančné námietky. Vrátili sme sa ako dospelí, ktorí chcú byť nezávislí, zabezpečiť si existenciu svojou prácou, založiť rodinu. Teraz máme oveľa väčšiu zodpovednosť a viacej záväzkov, než keď sme odchádzali. Myslím si, že sa tempo života v priebehu rokov zmenil, dokonca aj na dedine. Možno sa naši ľudia niekedy sťažujú viac, než je to potrebné. V každom prípade neľutujeme, že sme sa rozhodli vrátiť sa.“
Tatiane ďakujeme za srdečné uvítanie v útulnom prostredí jej kaviarne.
Práca a úsilie vždy prinášajú výsledok. Niekedy to môže trvať viac času, ale v konečnom dôsledku, s trpezlivosťou, odmenené je každé úsilie. Nepochybujeme, že títo mladí, usilovní a ambiciózni ľudia si uskutočnia svoje plány. My im to určite prajeme.
