Počas vianočných sviatkov čoraz častejšie sa do popredia vysúva konzumný prepych v ozdobovaní domov, stolovaní, darčekov a do ústrania sa dostáva ich prvotný význam a posolstvo. Staropazovský evanjelický farár Igor Feldy pripomína, že pre veriacich kresťanov obdobie vianočných sviatkov je spomienka na spojenie toho, čo nazývame duchovno so zemským.
„Príchod Stvoriteľa do svojho, síce padlého, ale aj naďalej milovaného stvorenia. Spojenie Boha a človeka v osobe, dokonca aj v tele, Ježiša Krista, ktorého kresťania vnímajú ako dlho očakávaného Mesiáša. Jeho príchod zvestovali židovskí proroci a splnil sa v plnosti času, keď pod vplyvom helenizmu bola veľká časť sveta zjednotená v Rímskej ríši, takže poznanie o Ňom sa mohlo začať šíriť do všetkých končín sveta,“ približuje posolstvo Vianoc farár Feldy. „Aj pre veriacich, aj pre ostatných ľudí vychádzajúcich z kresťanskej kultúry, Vianoce by mali byť sviatkom rodinnej pohody, svetla, tepla a radosti uprostred mračna, chladu a melanchólie zimy a často aj smutnej reality, v ktorej žijeme. V sebe ukrývajú posolstvo lásky, veľkosti v ponížení sa pre dobro iných. Obsahujú aj posolstvo zmierenia, hľadania cesty jednoty a harmónie s Absolútnym dobrom – Bohom, ktorého realita prevyšuje naše vnímanie.“
Farár Feldy poslanie vianočných sviatkov vidí aj v prinášaní posolstva hľadania harmónie vo vzťahu k iným ľuďom, a harmónie so sebou samým. „Všetko to je možné počuť a naučiť sa z vianočných príbehov, ktorých hlavné posolstvo je skryté v anjelskej piesni: Sláva na výsostiach Bohu a pokoj na zemi ľuďom dobrej vôle,“ približuje Feldy.
Symbolická mnohorakosť tradičných zvykov
S Adventom, Štedrým dňom a Štedrým večerom sú späté mnohé obyčaje. Najpríznačnejším symbolom adventného obdobia u evanjelických veriacich je advetný veniec so štyrmi sviecami. „Advent, čiže príchod je obdobím štyroch nedieľ pred Vianocami, preto sú štyri sviece na adventnom venci. V tomto období je v našej evanjelickej cirkvi tematika kázní, piesní a modlitieb zameraná na skúmanie proroctiev o príchode Mesiáša, ale aj o Jeho druhom Advente, čiže príchode, ale už v moci a sláve ako spravodlivého sudcu živých i mŕtvych,“ približuje význam advetného obdobia Igor Feldy.
[wonderplugin_slider id=75]
Počas Štedrého dňa rôzne cirkevné spoločenstvá tradujú rozličné obyčaje. Napríklad v slovenských katolíckych a evanjelických rodinách sa v Štedrý deň udržiaval až do večera pôst. V katolíckych rodinách sa mäso mohlo jesť až po polnoci, kým v evanjelických sa na večeru varievala kapustnica s klobásou a čerstvým či údeným bravčovým mäsom. V mnohých oblastiach Slovenska, ale neskoršie aj na tzv. Dolnej zemi bývala však aj štedrovečerná večera skromná a často, najmä z nedostatku, veľmi improvizovali.
„Vo Vojvodine ešte pred svitaním sa začínalo s prípravami pre Vianoce, ale aj pre Štedrý večer a sviatočnú rodinnú večeru. Večera bola pôstna, s ustálenými jedlami, ktoré mali svoj rituálny význam. Obradové koláče mali osobitné miesto vo vianočných obyčajoch. Kým sa v niektorých krajoch robil jeden veľký vianočný koláč, v iných sa pieklo viacej obraodvých chlebov, pričom každý mal osobitný tvar, názov a význam,“ vysvetľuje Tatjana Bugarská, vyššia kustódka a etnologička z Múzea Vojvodiny.
V mnohých kresťanských náboženstvách, tak evanjelickom, katolíckom, či pravoslávnom vierovyznaní sa vianočnému pečivu pripisovala magická moc. Potvrduje to aj etnologička Bugarská.
„V literatúre existujú názory, že obradové chleby kedysi boli robené z múky z mletej pšenice z klasov, ktoré boli posledné skosené, a v niektorých dedinách západnej Bosny sa pšenica z pšeničného venca alebo posledného snopu opatrovala do Vianoc, keď sa používala pre tzv. česnicu. Ako etnológovia vysvetľujú, základom týchto obyčajov bolo presvedčenie,že plodonosné účinky magických činností sa môžu z úrody, resp. plodínna obradové chleby, od ktorých sa očakávalo, že budú pokračovať v pôsobení na plodnosť – čiže druh zabezpečenia cyklického opakovania ročných období, so všetkými ich výhodami,“ približuje Tatjana Bugarská.
Veľký vianočný koláč u pravoslávnych a katolíckych veriacich vo Vojvodine najčastejšie je ozdobovaný symbolmi plodnosti: cestom sú symbolicky predstavené úroda, plody, náčinie. Často je prítomná aj bažalička, orechy, červený povrázok, sviečky.
Badnjak, stromček a slama
Dnes sa tzv. badnjak zvyčajne páli v portách pravoslávnych chrámov, a veriaci si domov prinášajú symbolický badnjak – dubové konáriky uviazané pomocou trochu slamy. No kedysi u pravoslávnych, v štedré ráno sa pripravoval badnjak, čiže mladé dubové alebo niektoré iné drevo, strom či konáre, ktoré sa večer slávnostne vnášalo do domu a kládlo na oheň, aby horelo celú noc.
Vianočný stromček kedysi predstavoval suchý konár trnky alebo ihličana, ktorý sa vnášal v Štedrý večer pred alebo po večeri. „Považuje sa, že zvyk ozdobovania vianočného stromčeka pochádza z nemeckých krajov, a že sa v Európe rozšíril cez Veľkú Britániu, kam ho priniesol princ Albert, manžel kráľovnej Viktórie,“ pripomína pôvod tohto zvykoslovia etnologička Bugarská a dodáva: „Ihličnaté stromy symbolizujú dlhý vek, víťazstvo životnej sily nad chladom zimy, čím predstavuje rituálny artefakt so silnou symbolikou v období, keď sa oslavujú vianočné, respektíve novoročné sviatky – v období zimskej krátkodennosti, keď dni začínajú byť dlhšie.“
Farár Igor Feldy hovorí, že sa vianočný stromček, dokonca ako aj samotný termín osláv Vianoc, i keď pôvodne má predkresťanský charakter, predsa dajú zlúčiť s kresťanským posolstvom: „Stomček je vraj symbolom strateného stromu života uprostred raja. On nás upomína na to, čo sme ako ľudstvo stratili, ale čomu sa pre narodeného Spasiteľa vraciame. Dary si vymieňame, ako symbol toho, že sme v narodenom Ježišovi Kristovi prijali, ten najvzácnejší dar.“
Vianočná slama je ďalším symbolom oslavy Vianoc. V to nás presviedčajú mnohé štedrovečerné a vianočné zvyky, ktoré sa spájajú so slamou, pripomínajúc miesto narodenia Ježiša krista. „Pred večerou sa do domu rituálne vnášala slama, čo mal na starosti domáci alebo domáca, so symbolickým kvokaním detí. Slamu najprv prestreli na stôl – na kríž, a potom sa prikrývala vrecom a obrusom. Kedysi sa však na Štedrý večer večeralo na podlahe – na slame, ktorá sa prestrela po celej izbe a večer sa dokonca spalo
na nej,“ pripomína starodávne slamené zvyky Tatjana Bugarská.
Mnohí vedci sú toho názoru, že používanie slamy vo vianočných zvykoch je praxou, ktorá má pôvod z predkresťanských čias, keď ona, i keď v rámci iných presvedčení, bola spájaná s rodením a obnovovaním života. Na spätosť žatvy a vianočných zvykov poukázal aj James George Frazer (1854-1941), jeden z najznámejších zakladateľov antropológie: „Okolo Vianoc z toho venca sa dá do jasieľ, aby dobytok napredoval.“
Štedrý večer a Vianoce charakterizujú aj iné zvyky, ktoré pripomínajú Ježišovo narodenie v jaskyni, na slame. „Vertep“ u pravoslávnych, „betlehem“ alebo „betlem“ u katolíkov a grékokatolíkov vo Vojvodine označujú predstavenie Kristovho narodenia, a známe je v niekoľkých tvaroch, o čom informuje etnologička Bugarská: „V mnohých vojvodinských mestách boli známe obchôdzky vertepášov, či betlehemárov, ktorí v Štedrý večer obchádzali domy a predvádzali predstavenia na tému Kristovho narodenia. Pri tej príležitosti sa nosil „vertep“, model kostola s predstavením Kristovho narodenia. Vo vnútri kostola horela svieca. Takýto zvyk bol zaznamenaný u srbov, Maďarov, Rusínov a Rumunov. Považuje sa, že tieto sprievody vystriedali niekdajšie koledové sprievody. Predvádzanie vertepskej drámy bolo známe ešte v prvej polovici 18. storočia, kým po druhej svetovej vojne tento zvyk sa začína strácať. Predsa, však, v mnohých mestách sa vertepské sprievody zachovali, a v niektorých sa obnovuje ich organizovanie.“
Okrem vertepášov, existovali aj iné druhy obradných sprievodov: takzvaní hviezdari a koryntáši, ktorí vykonávajú ritualizované obchôdzky domov. Záväznou časťou všetkých týchto sprievodov, ako hovorí Bugarská, boli piesne, v ktorých sa spravidla spomína Kristovo narodenie na slame.
Mnohé aspekty vianočných zvykov sú späté s majetkom, dobytkom a hydinou, takže sa v existujúcej literatúre ich zachovanie na dedine po druhej svetovej vojne často spájal s pozostatkami presvedčenia, či viery v magickú moc obradových úkonov, ktoré prinášajú plodnosť a blahobyt.
Keď ide o obsah a ikonografiu vianočných sviatkov vo Vojvodine v občianskom prostredí na konci 19. storočia po socialistické obdobie, veľkú úlohu v jej tvarovaní mali vplyvy z rôznych európskych stredísk, ktoré prichádzali rôznymi cestami: cestovaním, prostredníctvom príležitostných gratulácií, obchodom. „Mnohé novosadské a vojvodinské rodiny mali rodákov vo viacnacionálnych prostrediach v mestách dnešného Rumunska, Maďarska, Rakúska, Talianska, takže sa vplyvy šírili aj ich vzájomnými kontaktmi,“ dodáva Tatjana Bugarská. „Z európskych centier sa objednávali hračky pre deti, zároveň aj vianočné ozdoby. V období socializmu vianočné, respektíve novoročné ozdoby tiež boli medzi predmetami, ktoré záväzne prichádzali zo zahraničia, najčastejšie z Nemecka.“
Dedko Mráz verzus Ježiško
Kto prináša darčeky pod stromček – Dedko Mráz, či Ježiško? Je to jedno, alebo duch tradície volá po prinavrátení Ježiška do domov veriacich?
„Dedko Mráz bol súčasťou môjho detstva. Neskoršie som sa dozvedel, že je on sekularizovanou podobou Mikuláša, známeho kresťanského biskupa, ktorý mal dobré srdce a preto obetoval, často tajne, dary tým najchudobnejším,“ hovorí evanjelický farár Igor Feldy. „Často uvažujem nad tým, či je to správne, keď našim deťom hovoríme, že im Dedko Mráz, alebo Ježiško prinášajú vianočné darčeky. Možno by mi aj mohlo prekážať, keď hovoríme, že Ježiško im prináša darčeky. Lebo Dedko Mráz aj tak patrí do sveta vymyslených, romantických rozprávok, z ktorých naše deti vyrastú. Ale viesť deti k tomu, že Ježiško prináša tie vianočné darčeky, môže ich usmerniť k tomu, aby aj Jeho vnímali ako rozprávkovú postavu a tak sa nikdy nestretli s realitou Jeho daru, ktorý oslavujeme na Vianoce. My, spolu s našimi deťmi, ďakujeme Spasiteľovi-Ježišovi Kristovi za Jeho poníženie a príchod do nášho sveta s cieľom budovania duchovného kráľovstva lásky medzi nami už na tejto zemi (pokoj na zemi ľuďom dobrej vôle), ale aj s cieľom raz návratu do tej nebeskej reality (ktorá je v sláve, na výsostiach, u Boha).“
Na záver staropazovský farár Feldy konštatuje: „Keďže deťom nechceme ukradnúť ani romantický svet rozprávok, ktorý má svoje miesto v ich veku, tak, cez hru, u nás aj Dedko Mráz, aj Mikuláš, dokonca aj ten rozprávkový Ježiško prináša dary. Teda ja by som Dedka Mráza nevyprevadil z detského sveta. A ozajstného Ježiška navrátime do našich domov len vtedy, keď sa budeme snažiť o Ňom získať pravdivé informácie z Biblie, a to nielen na Vianoce, ale v každom období cirkevného roka.“
Zimski period je bogat praznicima i običajima, a njihovo žarište su Badnje veče i Božić
Tokom Božićnih praznika u prvi plan dolazi konzumentska raskoš, kupovina novogodišnjih ukrasa i ukrašavanje domova, svečana trpeza, pokloni, a poslanica praznika ostaje po strani, ne dolazi do svesti ljudi. Evangelički sveštenik iz Stare Pazove Igor Feldi podseća da je za hrišćanske vernike božićni period uspomena na povezivanje onoga što zovemo duhovno sa zemaljskim.
„Dolazak Stvoritelja u svoj, doduše pali, ali i dalje voljeni svet, spoj Boga i čoveka u jedno, čak i u telu, Isus Hrist, koga hrišćani doživljavaju kao dugoočekivanog Mesiju. Njegov dolazak propovedali su jevrejski proroci, kada je pod uticajem Helenizma veliki deo sveta bio ujedinjen u Rimskom carstvu, tako da je spoznaja o Njemu mogla da se da širi u svim delovima sveta“ – približuje nam poruku Božića sveštenik Feldi. „Za vernike i za ljude hrišcá nske kulture, Božić treba da bude proslava porodičnog blagostanja, svetlosti, topline i radosti usred hladne i melanholične zime i često tužne stvarnosti u kojoj živimo. U sebi skriva poruku ljubavi, veličinu u poniženju za dobro drugih. Sadrži poruku pomirenja, potragu za putem jedinstva i harmonije sa Apsolutnim Dobrom – Bogom, čija realnost prevazilazi našu percepciju.“
Sveštenik Feldi takođe vidi božićnu misiju u donošenju poruke traženja harmonije u odnosu na druge ljude i usklađivanje sa samim sobom. „Sve se može čuti i naučiti iz Božićne priče, čija je glavna poruka skrivena u pesmi anđela: slava Bogu na nebu, a na zemlji mir Božiji ljudima dobre volje“, kaže Feldi.
Simbolika mnoštva tradicionalnih običaja
Postoji mnogo običaja vezanih za Advent, Božići božićnu večeru. Najistaknutiji simbol Adventnog perioda za evangeličke vernike je adventni venac sa četiri sveće. „Advent odnosno dolazak je period od četiri nedelje pre Božicá , zato da su na vencu četiri sveće. U ovom periodu, u našoj evangeličkoj crkvi, tema propovedi, pesama i molitvi fokusirana je na ispitivanje proročanstava o dolasku Mesije, ali i njegovog adventa, tj. dolaska, ali u moći i slavi kao pravednog sudije živih i mrtvih.“ – kaže Igor Feldi.
Tokom Badnjeg dana različite crkvene zajednice imaju različite običaje. Na primer, u slovačkoj katoličkoj i evangeličkoj porodici na Badnje dan se postilo do večere. U katoličkim porodicama, meso se moglo jesti tek posle ponoći, dok se u evangeličkim porodicama za večeru spremao kupus sa kobasicom i svežim ili dimljenim svinjskim mesom. U mnogim oblastima Slovačke, ali kasnije i kod Slovaka na ovim prostorima, bilo je to skromno veče često improvizovano, naročito zbog nemaštine.
„U Vojvodini su još pre svitanja počinjale pripreme za Božić, Badnji dan i svečanu porodičnu večeru. Večera je bila posna sa ustaljenom hranom koja je imala ritualno značenje. Obredni kolač imao je posebno mesto u božicń im običajima. Dok su u nekim regijama pravljeni veliki božicń i kolači, u drugim je bilo više komada obrednog hleba, od kojih je svaki imao poseban oblik, naziv i značenje „, objašnjava Tatjana Bugarski, viši kustos i etnolog u Muzeju Vojvodine.
U mnogim hrišcá nskim religijama, kao što su evangelička, katolička ili pravoslavna, Božiću se pripisuje magična moć, potvrđuje etnolog Bugarska.
„U literaturi postoje mišljenja da su ceremonijalni hlebovi nekada bili izrađeni od pšeničnog brašna iz klasja koje su poslednje kosili, a u nekim selima zapadne Bosne pšenica iz pšeničnog venca napravljenog iz poslednjeg snopa čuvala se do Božića i koristila za tzv. česnicu. Kao što objašnjavaju etnolozi, osnova ovih običaja bilo je uverenje da plodovi imaju uticaj na useve i plodnost – da su vrsta osiguranja cikličnog ponavljanja godišnjih doba, uz sve njihove prednosti. “ – objašnjava Tatjana Bugarski.
Veliki Božicń i kolač kod pravoslavnih i katoličkih vernika u Vojvodini najčešće je ukrašen simbolima plodnosti na način da su od testa napravljeni simboli useva, ploda, oruđa. Često su prisutni bosiljak, orasi, crveni konac, sveće.
Badnjak, božićno drvo i slama
Danas, tzv badnjak obično se pali u portama pravoslavnih hramova, a vernici u svoje domove donose simbolični badnjak – hrastove grančice sa slamom. Nekada su pravoslavni vernici već ranom zorom pripremali mladi hrast ili neko drugo drvo ili grane koje bi se uveče svečano unelo u kuću, položilo na vatru kako bi gorelo celu noć.
Božićno drvo je nekada bila suva grana trnjine ili četine koja se unosila u kuću na Badnje veče pre ili nakon večere. „Veruje se da običaj ukrašavanja božicń og drveta potiče iz nemačkih provincija i da se širio širom Velike Britanije, gde je ovaj običaj doneo princ Albert, suprug kraljice Viktorije,“ podseća o poreklu ove tradicije etnolog Tatjana Bugarski i dodaje: „Drvo četinara simbolizuje dugi vek, pobedu životne snage nad hladnom zimom, čime predstavlja ritualni artefakt sa snažnom simbolikom tokom proslave Božićnih i Novogodišnjih praznika.“
Sveštenik Igor Feldi kaže da je božićno stablo, pa čak i sam datum proslave Božicá , iako izvorno pre-hrišćanski ipak može da se i kombinuje sa hrišćanskom porukom: „Drvo je simbol izgubljenog stabla života usred raja. Ono nas podseća na ono što smo izgubili kao čovečanstvo, ali čemu se zbog rođenog Spasitelja vraćamo. Razmenjujemo poklone kao simbol da smo dobili najdragoceniji poklon rođenjem Isusa Hrista.“ Slama je još jedan simbol Božicá . U to nas uveravaju mnogi običaji vezani za Badnje veče i Božić, podsećajući nas na mesto rođenja Isusa Hrista. „Pre večere u kucú se ritualno unosila slama, što je bilo zaduženje domacína ili domaćice, uz simbolično pijukanje dece. Najpre su slamu složili na sto u obliku krsta, a zatim je prekrili vrećom i stolnjakom. Nekada je slama bila na podu, čak i u celoj prostoriji, a neki su na njoj i spavali na Badnje veče“, podseća na starinske običaje Tatjana Bugarski.
Mnogi naučnici smatraju da je upotreba slame u božićnim običajima praksa koja potiče iz pre-hrišćanskog doba kada je, iako u drugim uverenjima, bila povezana sa obnavljanjem rođenja i životom. James George Frazer (1854-1941), jedan od najistaknutijih osnivača antropologije, ukazao je na povezanost žetve i božićnih običaja: „Za Božić, deo iz venca stavimo u jasle za napredak stoke.“ Badnje veče i Božić karakterišu i drugi običaji koji podsećaju na Isusovo rođenje u pećini, slamu. „Vertep“ kod pravoslavnih/pravoslavaca, „betlehemu“ ili „betlemu“ kod katoličkih i grčko-katoličkih vernika u Vojvodini predstavljaju rođenje Hrista, a mi ih znamo u nekoliko oblika, kako etnolog Bugarska kaže: „U mnogim
vojvođanskim mestima poznati su vertepi ili bethehemije, koji su na Badnje veče obilazili kuće i izvodili predstave na temu Hristovog rođenja. Tom prilikom nosio se „vertep“, model crkve sa prezentacijom Hristovog rođenja. Unutar crkve gorela je sveća.
Takav običaj zabeležen je kod Srba, Mađara, Rusina i Rumuna. Veruje se da su ove povorke zamena nekadašnjim koledama. Vertep je poznat u prvoj polovini 18. veka, ali nakon Drugog svetskog rata ovaj običaj je počeo da nestaje. Međutim, u mnogim mestima, običaj povorke vertepa je sačuvan, a u nekim mestima je obnovljen ovaj običaj. „Osim vertepa, bilo je i drugih vrsta ceremonijalnih povorki: tzv. Zvezda i korinta, koje obavljaju ritualne obilaske kuća. O deo svih ovih putovanja, kako kaže Tatjana Bugarski, bile su pesme u kojima se obično spominje rođenje Hrista na slami.
Mnogi aspekti božićnih običaja vezani su za imovinu, stoku i živinu, tako da se u postojećoj literaturi njihovo očuvanje na selu nakon drugog svetskog rata često bilo povezano sa ostacima uverenja u magičnu moćceremonijalnih obreda koji donose plodnost i blagostanje.
Kad je reč o sadržaju i ikonografiji Božicń ih praznika u Vojvodini u građanskom okruženju krajem 19. veka posle socijalističkog perioda, veliki uticaj u njenom oblikovanju imali su razni evropski centri na razne načine: putovanja, povremene prigodne čestitke, trgovina. „Mnoge novosadske i vojvođanske porodice imali su rodbinu u nekim multinacionalnim okruženjima u gradovima današnje Rumunije, Mađarske, Austrije, Italije, tako da su se uticaji širili kroz njihove međusobne kontakte“, dodala je Tatjana Bugarski. „Iz evropskih centara su se naručivale igračke za decu, kao i božićne dekoracije. U periodu socijalizma, božićni ili novogodišnji ukrasi spadali su među predmete koji dolaze iz inostranstva, najčešće iz Nemačke. “
Deda Mraz vs. Bozić Bata
Ko donosi poklone ispod jelke – Deda Mraz ili Božić bata? Da li je svejedno ili duh tradicije zove na povratak Božić Bate u domove vernika?
„Deda Mraz je bio deo mog detinjstva. Kasnije sam saznao da je to sekularizovana forma svetog Nikole (Mikulaša), poznatog hrišcá nskog biskupa koji je imao dobro srce i delio, često tajno, poklone najsiromašnijima“, kaže evangelički sveštenik Igor Feldi. „Često razmišljam o tome da li je dobro da deci govorimo da im poklone za Božić donosi Deda Mraz ili Božić Bata (Isus). Možda bi moglo da im smeta kada kažemo da Božić Bata (Isus) donosi poklone, zato što Deda Mraz i dalje pripada svetu izmišljenih, romantičnih bajki koje će naša deca prerasti. Međutim, uveravati decu da Isus donesi Božićne poklone, može ih usmeriti ka tome da ga doživljavaju kao bajku i nikada se ne susretnu sa stvarnošću Njegovog poklona koju proslavljamo za Božić. Mi sa našom decom zahvaljujemo Spasitelju Isusu Hristu za Njegovo poniženje i dolazak u naš svet sa ciljem da izgradimo duhovno carstvo ljubavi između nas na ovoj zemlji (mir na zemlji ljudima dobre volje), ali i sa ciljem da se jednom vratimo u tu nebesku stvarnost (koja je u slavi, na nebu, u Bogu).“
U zaključku sveštenik Feldi kaže: „Zato što deci ne želimo da uskratimo romantični svet bajki koji ima svoje mesto u njihovom uzrastu, kroz igru, kod nas i Deda Mraz i Mikulaš (sveti Nikola), pa čak i Isus, donose poklone. Dakle, ne bih isključio Deda Mraza iz dečijeg sveta, ali istinskog Isusa možemo vratiti u svoj život samo kada se potrudimo da o Njemu saznamo istinite informacije iz Biblije, ne samo za Božić, već u svakom periodu crkvene godine.“
