Nemam osećaj da sam otišla
Kada smo se sreli sa Silbašankom Milinom Sklabinski nije krila zadovoljsto. „Upravo sam završila disertaciju, mogu da započnem prolećno spremanje“, nasmejala se. Onda je ozbiljnije dodala da je naziv rada Estetsko-muzički rad Martina Kmeća. „U mom fokusu je uvek tema kulture Slovaka koji žive u inostranstvu i srećna sam što ću imati priliku da o izuzetnoj i jedinstvenoj delatnosti osnivača naše slovačke vojvođanske etnomuzikologije, govorim u slovačkim stručnim okvirima“, objasnila je.
Milina se u Republiku Slovačku preselila po drugi put. Od 1997. do 2002. godine školovala se na Muzičkoj Akademiji u Bratislavi. Ponovo se vratila u junu 2015. godine sa ciljem da radi i da nastavi studije. Zaposlila se u Uredu za Slovake u inostranstvu i do sada je bila posvećena spomenutom doktoratu na Filozofskom fakultetu UK u Bratislavi.
Šta je za vas bilo najteže u Slovačkoj?
Prilagoditi se životu ovde nije teško, naročito kada čovek već ima određeno iskustvo i zna realno da proceni jače i slabije strane nekog sistema. Dve stvari mi se ovde čine najteže – integrisati se u društvo u najvećoj mogućoj meri, za šta je svakako potrebno vreme i drugo, pomiriti se sa odvojenošću. U suštini to rešavam tako što bar jednom mesečno odem kući, nastavljam projekte koje sam započela u Srbiji, nađem vremena za bližnje i posvećujem im se možda i više nego što sam to radila dok smo živeli u istom mestu. Sa druge strane, trudim se da upoznam Bratislavu i Slovačku i da prodrem u društveno-kulturni kontekst koji nudi mnoge nove mogućnosti.
Kada ste shvatili da ćete ostati da živite ovde?
U mom slučaju ne bih tako nešto tvrdila, to nije sigurno. To je stvar impulsa, izazova, životnih okolnosti, … ali ako ostanem ovde, biće to jedna od najboljih odluka.
Da li ste u okviru svog posla imali kontakte sa Srbijom ili bivšom Jugoslavijom, odnosno da li je vaše poreklo uticalo na vašu karijeru?
S obzirom da radim u Uredu za Slovake u inostranstvu i bavim se upravo kulturom, mogu reći da sam u intenzivnom kontaktu sa ljudima iz branše iz Srbije i ex Juguslavije. Organizujemo za njih učešća na kulturnim manifestacijama i stvaramo nove mogućnosti za njihovu vidljivost i prezentaciju u Slovačkoj. I pored mnogih nepovoljnih stvari, kultura vojvođanskih Slovaka ima jednu od najbogatijih paleta umetničkih sadržaja i potrebno je da ih još aktivnije predstavljamo u Republici Slovačkoj. Kada govorimo o bivšoj Jugoslaviji, zajednica Slovaka u Republici Hrvatskoj je takođe aktivna i dobro organizovana, čak i u Crnoj Gori postoji slovačko udruženje. Tako da u ovom smislu, moje poreklo, ne samo da mi pomaže, već je u mnogim stvarima ključno. Još kao direktorka Zavoda za kulturu vojvođanskih Slovaka imala sam izgrađenu određenu infrastrukturu udruženja Slovaka u inostranstvu, a sada se to još proširuje, uvećava i postaje kvalitetnije. Trudim se da stvaram nove veze i kontakte između slovačkih organizacija u svetu sa onima u Vojvodini.
Šta smatrate svojim najvećim uspehom?
Ponosna sam na rezultate Zavoda za kulturu vojvođanskih Slovaka, u vreme kada sam bila direktorka, a najviše na knjigu Slovaci u Srbiji iz aspekta kulture. Mnoge stvari su bile uspešne, ali ako treba to nekako da vrednujem, moj najveći kapital je verovatno moj socijalni kapital – svi ljudi koji su, svako na svoj način, u moj život doneli nešto dobro i lepo i naučili me da budem još kvalitetnija osoba. Sebi bih požela da stvari koje će biti moj najveći uspeh, tek dođu.
Da li ste nekada zažalili što ste otišli?
Nemam osećaj da sam otišla. Iako fizički tamo nisam svakodnevno, moje misli i moji kontakti su tako živi da ponekad imam osećaj kao da sam tamo. Podjednako volim Slovačku kao i Srbiju, poštujem to što mi je pružila naša praotadžbina i raduje me što joj dobro ide. Sa druge strane želim da se posvetim stvarima koje su pokrenute u Srbiji i na ovaj način pomagati slovacima u Vojvodini. Pored toga, sa svojom Slovačkom etnokućom u Silbašu, zajedno sa svojom majkom, imam mnogo lepih planova, tako da verujem da će prilike za moju aktivnost u Srbiji uvek postojati.
Šta bi trebalo da se desi da se vratite?
Ako ne ranije, kada budem u penziji verovatno ću se vratiti, barem bih volela da tako bude (smeh). Obećala sam to svojim prijateljima, ne mogu da ih izneverim. Da li će se to desiti ranije ne znam, ali plašim se da će do tada moje drage kolege i prijatelji već imati svoje uspešne karijere negde u inostranstvu… Obzirom da njihov rad nisu znali da poštuju u zemlji…
Za koga navijate kada u nekom sportu igraju Slovačka i Srbija?
Sport mi nije jača strana, ali to je otprilike, tako da kada sam u Slovačkoj navijam za Srbiju i obrnuto. To je draž toga kada se u dve zemlje osećate kao kod kuće.
Nemám pocit, že som odišla
Ked´ sme sa stretli so Silbašankou Milinou Sklabinskou, neskrývala spokojnosť. „Práve som dokončila dizertačnú prácu, teraz sa môžem vrhnúť na jarné upratovanie,“ smiala sa. Potom už vážnejšie dodala, že názov práce je Esteticko-hudobné práce Martina Kmeťa. „V mojom fókuse sú témy kultúry zahraničných Slovákov a som rada, že sa o vzácnej a jedinečnej činnosti zakladateľa našej slovenskej etnomuzikológie budeme hovoriť v celoslovenských rámcoch,“ vysvetlila.
Sklabinská sa na Slovensko presťahovala už druhý raz. V rokoch 1997 až 2002 vyštudovala na bratislavskej Vysokej škole múzických umení. Znovu sa vrátila v júni 2015 s cieľom pracovať, ale aj d´alej študovať. Zamestnala sa na Úrade pre Slovákov žijúcich v zahraničí, zatiaľ čo spomínanému doktorandskému štúdiu sa venuje na Filozofickej fakulte UK.
Čo bolo pre vás na Slovensku najťažšie?
Prispôsobiť sa životu na Slovensku nie ja ťažké, najmä ked´ človek má určité skúsenosti a vie reálne zhodnotiť silné aj tie slabšie stránky nejakého systému. Dve veci sa mi tu zdajú byť najťažšie – integrovať sa do spoločnosti v najvyššej možnej miere, čo chce, samozrejme, čas, a po druhé vyrovnať sa s odlúčením. V podstate to riešim tak, že aspoň raz mesačne sa vyberiem domov, pokračujem v mnohých projektoch, ktoré som v Srbsku začala, najdem si čas pre blízkych a venujem sa im možnože aj viac, než som to robyla, ked´sme žili v rovnakom meste. Na druhej strane sa snažím spoznávať Bratislavu a Slovensko a preniknúť do spoločensko-kultúrneho kontextu, ktorý ponúka kopu nových možností.
Kedy ste si uvedomili, že tu zostanete žiť?
Tak v mojom prípade by som nič také netvrdila. Je to vec impulzu, výzvy, životných okolností… Ale ak tu žiť zostanem, určite to bude jedno z tých najlepších rozhodnutí.
Mali ste v rámci svojho zamestnania kontakty so Srbskom či bývalou Juhosláviou, respektívne ovplyvnil nejako pôvod vašu kariéru?
Vzhľadom na to, že pracujem na Ùrade pre Slovákov žijúcich v zahraničí a zaoberám sa práve oblasťou kultúry, možno povedať, že som v intenzívnom styku s ľud´mi z branže zo Srbska a z Exjuhoslávie. Organizujeme tu pre nich účasť na kultúrných podujatiach a vytvárame nové možnosti ich zviditeľnenia a prezentácie na Slovensku. Aj napriek mnohým neblahým veciam predsa len kultúra vojvodinsých Slovákov má jednu z najbohatších paliet umeleckých obsahov a tieto potrebujeme ešte aktívnejšie predstaviť na Slovensku. Ked´ hovoríme o bývalej Juhoslávii, aj komunita Slovákov v Chorvátske je veľmi aktívna a dobre zorganizovaná, dokonca aj v Čiernej Hore pôsobí slovenský spolok, takže v tomto zmysle mi pôvod nielenže pomáha, ale je v mnohých veciach kľúčový. Navyše z postu riaditeľky ÚKVS som mala vybudovanú určitú infraštruktúru krajanských spolkov v zahraničí a teraz si ju zväčšujem, skvalitňujem a snažím sa vytvárať nové väzby a kontakty medzi krajanskými organizáciami zo sveta a tými vojvodinskými.
Čo považujete za svoj najväčší úspeh?
Som hrdá na výsledky práce Ústavu pre kultúru vojvodinských Slovákov počas môjho „riaditeľovania“ a najviac na knihu Slováci v Srbsku z aspektu kultúry. Podarili sa aj mnohé daľšie veci, ale ked´ to tak hodnotím, mojím najväčším kapitálom je zrejme môj sociálny kapitál – všetci ľudia, ktorí svojím spôsobom priniesli do môjho života niečo dobré a pekné alebo ma naučili byť ešte lepšou osobou. Prajem si však, aby tie veci, ktoré majú byť mojím najväčším úspechom, ešte len prišli.
L´utujete niekedy, že ste odišli?
Nemám pocit, že som odišla. Aj ked´ tam fyzický dennodenne nie som, moje myšlienky a moje kontakty sú také živé, že mi to príde, akoby som tam bola. Rovnako mám rada Slovensko, ako aj Srbsko, vážim si všetko, čo mi poskytla naša materská krajina, a som rada, že sa jej darí. Na druhej strane chcem sa venovať aj rozbehnutým veciam v Srbsku a takto nejako byť nápomocnou aj naším vojvodinským Slovákom. Navyše s mojím Slovenským etnodomom v Silbaši máme aj s mamou pekné plány, takže príležitosti na moju aktivitu v Srbsku ešte, verím, budú.
Čo by sa muselo stať, aby ste sa vrátili?
Ak nie skôr, tak na dôchodku to iste urobím, aspoň by som chcela. (smiech) Prisľúbila som to už mnohým kamarátkam, tak ich nemôžem sklamať. Či sa to stane aj skôr, tak to neviem, len sa obávam, že mnohí moji vzácní kolegovia a kamaráti už vtedy budú budovať svoje úspešné kariéry niekde v zahraničí… Ked´ si už ich prácu nevedeli vážiť doma…
Komu fandíte, ked´ hrajú Slovensko a Srbsko v nejakom športe?
Šport nie je práve mojou parketou, ale asi je to tak, že ked´ som na Slovensku, fandím Srbsku a opačne. To je čaro toho, ked´ ste doma v dvoch štátoch.
