Kapiten orlića – omladinske reprezentacije Srbije do 19 godina, sa 18 godina član prvog tima FK „Ural“ koji igra u Premijer Ligi Rusije – iza ovih uspeha krije se mlad, ali veoma kvalitetan fudbaler Dominik Dinga iz Pivnica. Izborio se za to teškim, disciplinovanim i upornim radom. Od malih nogu je igrao fudbal sa drugarima.
„Čim bih došao iz škole, tražio sam društvo sa kojim ću igrati svoju omiljenu igru. Pored toga, odmalena sam pratio utakmice velikih timova na televiziji. Svi sportovi su mi bili zanimljivi, ali fudbal mi je uvek bio najdraži“, seća se. To je njegova velika ljubav, a već neko vreme se fudbalom bavi i profesionalno.
Tajne fudbala počeo je da uči u pivničkoj Slaviji kao petogodišnji dečak. U petom razredu osnovne škole, igrao je u timu pionira FK Mladost iz Bačkog Petrovca. Nakon toga je igrao u FK Hajduk iz Kule, a kasnije u novosadskoj Vojvodini, gde je prvo igrao u omladinskoj ekipi, a sa 17 godina debitovao je u prvom timu. Uporedno sa igranjem fudbala obrazovao se u srednjoj ekonomskoj školi. Pre više od godinu dana, sudbina ga je odvela u ruski grad Jekaterinburg, gde je potpisao profesionalni ugovor sa fudbalskim klubom „Ural“. Ugovor sa ruskim klubom potpisao je na dve godine, sa mogućnošću produženja ugovora. Imao je i drugih ponuda iz nekih klubova iz Nemačke, ali, kako kaže o tome za sada ne razmišlja.
„Moj cilj je prvenstveno da napredujem i da se usavršavam, a u Uralu sam sasvim zadovoljan“.
Dominikov fudbalski talenat primetili su i selektori omladinske reprezentacije Srbije do 19 godina u kojoj je već nekoliko godina član i kapiten. Život profesionalnog sportiste znači i puno odricanja.
„To zavisi od svakog pojedinca, koliko mu je stalo da bude dobar i savestan sportista. Ja lično ne konzumiram alkohol, ne posvećujem se noćnom životu, nego isključivo fudbalu i klubu. Konzumiram samo zdravu i nemasnu hranu – povrće, voće, belo meso, ribu, pretežno losos, pečem samo na maslinovom ulju. Pijem isključivo vodu i prirodne sokove, a kada imam pauzu u fudbalu dozvolim sebi neki gazirani sok“.
Za vreme sezone trenira jednom dnevno, dok su pripreme trenira i dva puta na dan. U razgovoru smo uporedili fudbal u Rusiji i u Srbiji.
„U Rusiji je fudbal mnogo kvalitetniji, liga je jača i igrači su bolji nego kod nas. Uslovi za igru su puno bolji, a tereni su kvalitetniji“.
Na pitanje ko mu je najveća podrška, odgovara: „Uvek me je podržavao moj rođak Miroslav Česko – Mifko, bio mi je trener i naučio me je prvim koracima i potezima u fudbalu. Naravno, veliku podršku mi pruža porodica, kao i rodbina i ljudi sa kojima sam blizak“.
Ispričaj nam neki od doživljaja iz Rusije.
„Kada sam došao u Rusiju bio sam jedini Slovak iz Srbije. Početak nije bio lak. Ruski jezik sam učio u školi, ali trebalo mi je skoro tri meseca, dok nisam počeo tečno da pričam. Kasnije je u Ural došao još jedan igrač iz Vojvodine, pa mi je bilo malo lakše. Inače bilo mi je veoma čudno što se u Rusiji za vreme jela servira prvo salata, zatim supa i na kraju glavno jelo. Kada sam usavršio jezik zamolio sam da mi jelo serviraju na način kako se to radi kod nas i izašli su mi u susret“.
O Jekaterinburgu govori kao o lepom gradu, posetio je u njemu mnoge znamenitosti koje su ga fascinirale. U drugim gradovima je uglavnom bio samo za vreme utakmica, pa je mogao da ih vidi samo iz autobusa, jer je tim pre utakmice u karantinu.
Mladima koji žele da postanu vthunski fudbaleri, odnosno sportisti poručuje:
„Savetujem im da slede svoje snove i da se tome u potpunosti posvete. Potrebna je jaka vera, težak rad na sebi, istrajnost i sposobnost prilagođavanja načinu života koji vode sportisti. Bez toga nema uspeha“.
Pogledaj više o ovome: Pivničan Dominik Dinga – kapiten Srbije i momak za velika dela
Dominik Dinga: Ako uskutočniť svoje sny?
Kapitán orlíkov, čiže mládežníckej reprezentácie Srbska do 19 rokov, už v 18. roku člen prvého mužstva FK Ural, ktorý súťaží v Premijer lige Ruska – za týmito úspechmy sa kryje mladý, ale skvelý futbalista Dominik Dinga z Pivnice. Vybojoval to tvrdou, disciplínovanou a úpornou prácou. Futbal s kamarátmi hrával od malička.
„Len čo som prišiel zo školy, už som si hľadal spoločnosť, s ktorou si zahrám svoju obľubenú hru. Okrem toho v televízii som s veľkým záujmom pozeral zápasy veľkých klubov. Všetky športy mi boli zaujímavé, ale futbal najviac.“ – pamätá sa.Je to jeho záľuba, ktorej sa teraz venuje aj profesionálne.
Do futbalových tajomstiev sa začal zaúčať v pivnickej Slávii ako päťročný chlapec. V piatom ročníku základnej školy asy rok hrál v pionierskom celku FK Mladosť v Báčskom Petrovci. Nasleduje hra v Hajduku z Kuly, a potom sa presťahoval do novosadskej Vojvodiny, v ktorej najprv hral pre mládežnícky tím a ako sedemnásťročný debutoval v prvom tíme. Rovnobežne s hraním futbalu sa aj vzdelával na strednej ekonomickej škole. Pred rokom ho však futbalový osud zaviedol do ruského mesta Jekaterinburg, kde podpísal profesionálnu zmluvu s tamojším FK Ural. Zmluvu s ruským klubom podpísal na dva roky s možnosťou predĺženia spolupráce. Dokonca mal už aj ponuky z iných klubov z Nemecka, ale, ako hovorí, o tom nateraz nerozmýšľa.
„Mojím prvoradým cieľom je prosperovať, zdokonaľovať sa a v Urale mi je celkom dobre.“
Dominikov futbalový talent si všimli aj selektori mládežníckej reprezentácie Srbska do 19 rokov, v ktorej je už niekoľko rokov štandardným členom a kapitánom.
Život profesionálnych športovcov znamená i zriekanie sa niektorých veci.
„To závisí od každého jednotlivca, koľko mu záleží na tom, aby bol dobrým a svedomitým športovcom. Ja osobne nekonzumujem alkohol, nevenujem sa nočnému životu. Jem iba zdravé nemastné jedla – zeleniny, ovocie, biele mäso, ryby – prevažne lososa, pečiem si iba na olivovom oleji. Pijem iba vodu a prírodné šťavy. Keď máme pauzu od futbalu dám si i bublinkovú šťavu.“
Počas sezóny trénuje raz denne. Prípravy sú trochu náročnejšie. Vtedy trénujú dvakrát denne.
V rozhovore sme porovnali futbal v Rusku a v Srbsku.
„V Rusku je futbal kvalitnejší, liga silnejšia, hráči sú lepší, podmienky pre hru a aj terény sú kvalitnejšie.“
Na otázku kto mu je najväčšou podporou hovorí: „Vždy ma potporoval môj rodák Miroslav Česko – Mifko, ktorý ma učil prvým krokom a poťahom vo futbale, bol mi trénerom. Veľkou podporou mi je celá rodina a blízky ľudia.“
Vyrozprávaj nám nejaké zážitky z Ruska.
„Keď som prišiel do Ruska bol som tam jediným zahraničným Slovákom žijúcim v Srbsku. Začiatky neboli ľahké. Ruský jazyk som poznal zo školy, ale mi predsa boli potrebné tri mesiace, aby som začal normálne komunikovať. Neskoršie, ked´ do Uralu prišiel ešte jeden hráč Vojvodiny, bolo mi ľahšie. Bolo mi divné, že pri podávaní jedál najprv podávajú šalát, potom polievku a nakoniec hlavné jedlo. Keď som zdokonalil jazyk poprosil som si o výmenu poradia, ako sa to u nás podáva a vyšli mi v ústrety.“
O Jekaterinburge hovorí ako o veľmi krásnem meste. Navštívil v ňom mnohé kultúrne pamiatky, ktoré ho fascinovali. V iných mestách Ruska bol iba počas zápasov, ale ich mohol vidieť iba z autobusu, lebo sa mužstvo pred zápasom spravidla nachádza v karanténe.
Mladým, ktorý sa chcú stať špičkovými futbalistami, odkazuje:
„Radím im, aby šli za svojimi snami, naplno sa venovali tomu čo majú radi. Potrebná je silná viera, tvrdá práca na sebe, vytrvaloť a prispôsobovanie sa spôsobu života, akým žijú športovci. Bez toho niet úspechu.“
