Zadovoljni smo, ali ta nostalgija…
Kao i mnoge druge slovačke porodice i pojedinci iz Srbije i porodica Černak iz Pivnica pre nekoliko godina zbog posla preselila se u Slovačku. Kako se zasada čini nemaju nameru da se vrate. Glava porodice Dejan u Srbiji je radio kao traktorista, a njegova supruga Kristina brinula je o domaćinstvu, kao i o suprugovim baki i deki. Od plate traktoriste koja nije prelazila 30.000 dinara i obrade nekoliko jutara zemlje po svemu sudeći, nisu mogli ko zna kako da žive. Doduše i sa skromnim primanjima uspeli su da detaljno renoviraju staru kuću i prilagode je modernijem načinu života, ali sa nižim životnim standardom nisu mogli da se pomire.
U svet je prvo krenuo Dejan. Počeo je da odlazi na sezonske poslove u poljoprivredi. Međutim nakon nekoliko godina zaposlio se u fabrici automobila Volkswagen u Bratislavi. Primanja su se znatno povećala. Nedugo zatim za njim je otišao i sedamnaestogodišnji sin Robert koji je prvo radio u logističkom parku u Sencu, a kasnije se i on pridružio tati u Volkswagenu. Sada su tamo svi. Kristina radi u logističkom parku u Sencu, a kćerka Tijana sledeće godine će završiti osnovnu školu i nastaviće školovanje, naravno, u Slovačkoj. U međuvremenu su u Sencu kupili trosoban stan, Robert je kupio i auto. Nisu hteli da nam otkriju koliko su platili stan.
„Nisam smela to da kažem ni svom ocu, pa neću ni vama.“ – iskrena je Kristina.
„Sve u svemu, zadovoljni smo. Najzad mi se ostvario san da imam sve novo. Svašta nam još nedostaje, ali polako ćemo sve rešiti. Dobro zarađujemo i od toga možemo pristojno da živimo, što u Srbiji nije bio slučaj. Istina je da je tempo života drugačiji, ne viđamo se često, često smo u trci, ali već smo se navikli. Valjda je to cena onoga što smo hteli da postignemo.“ – kažu.
Mogu se čuti razne priče o prilično lošim uslovima za rad u velikim fabrikama.
„I mi smo svašta čuli, ali to se ne odnosi na Volkswagen, a kako je u drugim fabrikama mi zaista ne znamo.“ – kažu Dejan i Robert.“ Svuda, pa tako i u našoj fabrici, nema besposličarenja. Kao i u svakoj fabrici, i kod nas postoje lakši i teži poslovi. Imamo sreće da radimo na fizički manje zahtevnim poslovima. Istina je da rad na proizvodnoj traci zahteva stalno prisustvo za trakom, ali postoje radnici koji rade kao zamena i u slučaju neke potrebe zamene određenog radnika. Pored toga može se raditi sa određenim „napredkom“ i na taj način obezbediti sebi malo vremena za odlazak na kraću pauzu, a da linija nezaostaje. Moramo naglasiti da je naš poslodavac korektan i da je svaki odrađeni sat plaćen.“
Nisu hteli da nam otriju ni koliko zarađuju, samo su kratko odgovorili: „Sasvim dovoljno da otplaćujemo kredit i pristojno živimo. Pored toga možemo sebi da priuštimo i to što u Srbiji nismo mogli.“
Stekli smo utisak da je ova porodica sasvim zadovoljna promenom koja se desila u njihovom životu. Ipak…
„Nostalgija je prilično jaka.“- priznaju. „Imamo zidni kalendar iz slovačkog nedeljnika Hlas L´udu i sliku Pivnica koju je naslikao naš Pivničan Jan Hrček. To nas potseća na zavičaj. Pored toga svaku priliku iskoristimo da odemo u Pivnice.“
Robert u Pivnice odlazi najčešće, otprilike jednom mesečno. Nedostaju mu prijatelji, pivnička Slavija i kulturno-umetničko društvo. Slično se oseća i Tijana. Kada smo ih posetili, porodica je već bila spakovana. U Volkswagenu su zaustavili mašine i radnici koriste kolektivni godišnji odmor. Porodica Černak će ga provesti, gde drugo, nego u Pivnicama, u porodičnoj kući. Svoje imanje u Pivnicama nisu hteli da prodaju. Bez obzira što su otišli, žele da održe kontakt sa svojim rodnim mestom i da tu povremeno dolaze. Ipak tu imaju rodbinu, prijatelje, poznanike,… O trajnom povratku bar za sada ne razmišljaju. A nakon odlaska u penziju?
„To je prilično daleko.“ – kaže Dejan. „Treba da otplaćujem kredit skoro da penzije, ali nakon odlaska u penziju voleo bih odmah da dođem u Pivnice.“
Robert i Tijana suzdržali su se odgovora. Kristina se samo osmehnula i kratko odgovorila – „O tom potom.“
Spokojní sme, ale tá nostalgia…
Ako aj mnohé iné slovenské rodiny a jednotlivci zo Srbska, aj rodina Černáková z Pivnice sa pred niekoľkými rokmi za prácou presťahovala na Slovensko. Ako sa nateraz zdá, nemiení sa vrátiť späť. Hlava rodiny Dejan v Srbsku pracoval bol traktoristom, a jeho manželka Kristína mala na starosti domácnosť a starala sa aj o manželových starých rodičov. Z platu traktoristu, ktorý neprevišoval 30-tisíc dinárov, a z obrábania niekoľko jutár pôdy sa zrejme nedalo bohvieako žiť. Aj ked´ síce so skromnými príjmami, podarilo sa im starý dom dôkladne poopravovať a prispôsobiť modernejšiemu spôsobu života, avšak s nízkou životnou úrovňou sa nevyrovnali.
Do sveta sa najprv vybral Dejan. Začal chodiť na sezónne práce v poľnohospodárstve. Po niekoľkých rokoch sa však zamestnal v automobilke Volkswagen v Bratislave. Príjmy sa podstatne zvýšili. O krátky čas za ním sa vybral aj sedemnásťročný starší syn Robert, ktorý najprv pracoval v logistickom parku v Senci, a potom sa aj on pripojil otcovi vo Volkswagene. Dnes sú tam všetci. Kristína pracuje v logistickom parku v Senci a dcéra Tijana na rok skončí základnú školu a mieni pokračovať v školení. Pravdaže na Slovensku. Medzičasom si v Senci kúpili trojizbový byt, Robert si kúpil aj auto. Nechceli nám prezradiť, koľko platili byt.
„Nesmela som to povedať ani môjmu otcovi a nepoviem ani vám.“ – úprimná je Kristína.
„Vcelku sme však spokojní. Konečne sa mi splnil sen, aby som mala všetko nové. Ešte nám však všeličo chýba, ale postupne to doriešime. Dobre zarábame a z toho môžeme aj slušne žiť, čo sme v Srbsku v žiadnom prípade nemohli. Je pravda, že tempo života je taký, že sa nevidíme často, stále sme vo veľkom zhone, ale na to sme si už zvykli. To je asi cena toho, čo sme chceli dosiahnúť.“ – hovoria.
Počuť všelijaké hlasy o príliš zlých pracovných podmienkách vo veľkých továrňach.
„Počuli sme aj my o tom, ale to pre Volkswagen neplatí, a ako je inde, skutočne nevieme.“ – hovoria Dejan a Robert. „Všade, a tak aj v našej továrni, nemožno zahálať. Ako aj v každej továrni, aj u nás sú ľahšie a ťažšie práce. My máme to šťastie, že pracujeme na fyzický menej náročných prácach. A aj to je pravda, že práca na výrobnom páse zaväzuje byť nepretržite za pásom. Avšak sú robotníci, čiže svojrázni náhradníci, ktorí v prípade potreby vymieňajú daného robotníka. Okrem toho možno pracovať s určitým predstihom, a tak získať chvíľku času na odchod na toaletu alebo cigaretu, aby linka netrpela. Treba i to povedať, že zamestnávatelia sú korektní a každá odpracovaná hodina musí byť vyplatená. „
Nechceli nám prezradiť ani koľko zarábajú. Iba krátko povedali: „Celkom dosť, aby sme splácali úver na byt a dôstojne žili. A k tomu, aby sme si dožičili aj to, čo sme si v Srbsku v žiadnom prípade nemôhli.“
Získali sme dojem, že táto rodina je vcelku spokojná so zmenou, ktorá sa udila v ich živote. Predsa…
„Nostalgia je príliš silná.“ – uznávajú. „Hľa, tu máme nástenný kalendár Hlasu L´udu a aj obraz Pivnice, ktorý namaľoval náš Pivničan Ján Chrček. To nám pripomína rodisko. Okrem toho každú voľnú chvíľu využívame, aby sme odskočili do Pivnice.“
Robert do Pivnice odchádza najčastejšie, aspoň raz mesačne, chýbajú mu vraj kamaráti, pivnická Slávia a kulturno-umelecký spolok. Pododne je to aj s Tijanou. Aj vo chvíli našej návštevy celá rodina už bola zbalená. Vo Volkswagene zastavili stroje a robotníci využivajú kolektívnu dovolenku. Černákovci ju strávia, a kdežeby inde, než v Pivnici. Majetok v Pivnici nechceli predať. Aj napriek tomu, že odišli, chcú si zachovať styky s rodiskom a občas sem prichádzať. Ved´ tu majú príbuzných, priteľov, známych… O trvalom návrate domov však aspoň nateraz neuvažujú. A po odchode do dôchodku?
„Je to ešte príliš d´aleko.“ – hovorí Dejan. „Takmer zatiaľ budem aj úver za byt splácať, avšak po odchode do dôchodku by som sa ihned´ chcel vrátiť do Pivnice.“
Robert a Tijana sa zdržali odpovede a Kristína iba pokrútila hlavou, záhadne sa usmiala, a krátko odpovedala: „O tom potom!“
