Selenča ako aj iné osady v Báčke a v širšom zmysle vo Vojvodine leží na území veľmi bohatom z hľadiska archeologického. Hoci dodnes na tejto pôde nebola vykonaná rekognoskácia, ani iný systematický prieskum, vďaka náhodile nájdeným črepinám keramiky z medenej a bronzovej doby teraz vieme, že Selenča a jej okolie mali obyvateľov v dávnej minulosti, ešte pred niekoľkými tisícročiami. Je celkom možné, že na tomto území bol život aj v dobe kamennej, ale z tých čias zatiaľ neexistujú materiálne stopy.
Prvé archeologické nálezy z okolia Selenče, okrem tých, ktoré voľakedy boli v školskej zbierke, pôvodia zo selenčskej Pustary (fragmenty keramiky a vŕtaná kamenná sekera) a našiel ich na svojej roli Juraj Berédi. Tu sa voľakedy nachádzala osada (niekoľko domov ?) z doby medenej, presnejšie pred 3.500 rokmi.
Sú aj iné náhodilé nálezy. Štefan Kesler-Pišta na svojom pozemku na Teleku vyoral väčšie množstvo halštatskej keramiky a keramiky z bronzovej doby. Tento pozemok leží na vyvýšenine, takže osada, ktorá tu mohla byť, bola chránená pred záplavami Dunaja, ktorý v tom čase mal vysokú hladinu, vylieval sa a plavil pozemky nižšie od 80-82 metrov. Na tejto vyvýšenine jestvovala osada aj z neskorého stredoveku. Tu bol nájdený poškodený železný meč, ktorý podľa typu datuje z 13.-14. storočia.
Osobitne významný je nález v bezprostrednej blízkosti Selenče. Sú to hroby z doby sťahovania národov, doba 1. AVARSKÉHO CHANATU (640. rok nášho letopočtu).
Aj dnes pamätám ten deň, keď môj otec, ktorý bol lekárom v Selenči, prišiel domov a vyrozprával, ako robotníci, ktorí kopú kanál, našli zlatú korunu údajne a nejaké hrobky. Taká rozprávka o „poklade“ vyvolala zvedavosť u chlapca, ktorý vtedy mal 13 rokov. Až o 50 rokov legenda dostala aké-také vysvetlenie.
Za okupácie roku 1943 v selenčskom chotári (vtedy Bácsujfalu) sa konala meliorácia. Pri kopaní kanála boli odhalené hrobky (niekoľko hrobov), v ktorých boli rôzne predmety. Pozemok, na ktorom sa kopal kanál, patril Rímskokaolíckej cirkvi. Niektoré nálezy z hrobov odniesli do Historického múzea v Budapešti. Sprievodné dokumenty (doklady) hovoria, že tieto nálezy pôvodia z hrobky preťatej kanálom.
Podľa správy (nemusí byť pravdivá), ktorú vtedy poslali do Budapešti, robotníci pri kopaní kanála nadišli na niekoľko hrobov. V týchto hroboch okrem iných nálezov bolo mnoho šperkov, častí konského výstroja, kovový vrch oštepu, podkovičky a ešte mnoho drobností. Robotníci hovorili že, vo vykopanom kanáli sa jasne mohli vidieť hrobové jamy a tu i tam zo zeme vyčnievali ľudské kosti.
Materiál, ktorý stihol do múzea v Budapešti, bol rôznorodý. Niektoré predmety možno zaradiť medzi rarity, lebo sú vyrobené zo zlata. Za účelom dôkladnejšieho prieskumu hrobov Historické múzeum z Budapešti do Selenče poslalo archeológov Nándora Fetticha a Jánosa Kalmára, ktorým sa pripojil aj Dezö Czallány zo Segedína. Títo archeológovia v Selenči zistili, že spomenutý materiál pôvodí z rôznych častí kanála, ale nemohli zistiť, kde sa nachádzali tie rozkopané hroby. Dôkladnou selekciou nájdeného materiálu vyčlenili nálezy, ktoré pôvodili z avarských hrobov. Osobitnú skupinu tvoria predmety nájdené v bronzovom kotlíku. Vykonali sa skúšobné sondy, kde bol nájdený kotlík, ale sa zistilo, že tu nieto stopy po pochovávaní. Dôkladnejší prieskum lokality nebol vtedy možný pre veľké množstvo vykopanej zeme nahádzanej popri kanáli. Na tabuľke 1 a 2 sú ukážky niektorých predmetov nájdených v týchto hroboch a časti konského výstroja, vyrobeného zo zlatého plechu.
V Selenči je ešte jeden nález a lokalita, taktiež náhodou odhalená. Za účelom hodnovernosti údajov a okolností, za akých bola táto lokalita odhalená, poprosil som pani Dušanku Trajkovićovu, kustódku múzea v Sombore, manželku nebohého archeológa Čedomíra Trajkovića, ktorý urobil vykopávku v Selenči, aby podľa jestvujúceho denníka napísala článok o tomto výskume. Článok v skrátenej forme s ilustráciami, ktoré som dostal, podávam bez zasahovania do textu.
Laténska Hrnčiarska Pec v Selenči
V auguste 1981 pri kopaní jám na postavovanie stĺpov „čardáku“ na kukuricu vo dvore Štefana Durandziho v Selenči, Čajakova 69, objavili väčšie množstvo laténskej keramiky. Archeológ-amatér Sergej Karmanski z Odžaku oznámil toto somborskému múzeu. Toto miesto ihneď navštívil, so súhlasom Pokrajinského ústavu pre ochranu kultúrnych pamiatok v Novom Sade, archeológ Čedomir Trajković. Ochrannú vykopávku a prieskum tejto lokality prebralo a vykonalo múzeum v Sombore od 21. do 23. augusta 1981. Prostriedky na tento výskum zabezpečilo Mestské múzeum v Sombore a ľudí na fyzické práce dala Muzeologická sekcia zo Selenče.
Na mieste, kde našli najviac fragmentov keramiky, bola otvorená sonda 3 X 3 metre. V hĺbke 0,50 m nadišlo sa na pozostatky steny kupoly pece, omazanej bielou močiarnou hlinou. Stena kupoly pece bola zachovaná do výšky 0,60 m. Vyberaním vrstiev zeme z vnútra pece sa našlo väčšie množstvo fragmentov laténskej keramiky. V hĺbke 1,10 m odhalili masívnu okrúhlu kovovú platňu, oblepenú taktiež bielou močiarnou hlinou, s okrúhlymi dierami pre teplý vzduch, priemeru 0,05 až 0,07 m, navŕtanými v koncentrických kruhoch. Táto platňa bola hrubá 0,10 m. Pod platňou našli znovu okrúhly priestor podelený jednou stenou na dve časti. Výška tohto priestoru bola 0,50 m. Bolo to ohnisko, pozostávajúce z dvoch častí. Ohnisko pece sa nepreskúmalo úplne, lebo jeho časť už bola zbúraná zakopaným stĺpom pre „čardák“. Priestor pod okrúhlou platňou (čiže ohnisko) bol zakopaný do vrstvy močiarnej hliny. V tejto časti objektu steny boli hrúbky okolo 0,10 m, omazané hlinou a zapečené vysokou temperatúrou.
Ide o pec so zaoblenou kužeľovitou kupolou na pečenie keramiky, čiastočne zakopanej do zeme, s dvojdielnym ohniskom a masívnou platňou s otvormi, cez ktoré prúdil teplý vzduch do kupoly a v kupole sa nachádzali nádoby prichystané na pečenie. Na regulovanie teploty sa otvory na masívnej okruhlej platni niekedy zatvárali keramickými zátkami, alebo kusmi keramiky. Kupola sa zatvárala, keď sa do pece naskladali všetky nádoby z hliny. Po vykonanom pečení horná časť kupoly sa otvárala, aby sa mohli vybrať pečené výrobky.
Pece na pečenie keramiky s kužeľovitou kupolou z neskorého laténu sú dosť časté v strednej a juhovýchodnej Európe. Na Gomolave odhalili 16 keramických pecí s valcovitou kupolou, s jednodielnym alebo dvojdielnym ohniskom.
Technika pečenia nádob v zatvorenej kupole za pomoci vrelého vzduchu, ktorý prúdi cez okrúhle otvory na platni, sa používala ešte pred laténskou dobou* a zachovala sa aj neskoršie v antickej dobe. V Juhoslávii sa uplatňovala skoro všade pozdĺž Dunaja.
Keď sa bude zhotovovať archeologická topografická mapa tejto časti Báčky (Selenča a okolie), archeológovia dôkladným prieskumom a obchádzkou terénu pravdepodobne nájdu početné lokality, ktoré istotne jestvujú a čakajú na odhalenie.
Selenča u praistoriji
Selenča se, kao i druga sela u Bačkoj i celoj i Vojvodini, nalazi na zemljištu bogatom sa aspekta arheologije. Iako do danas na ovom području nije izvršena rekognoskacija, niti bilo koje drugo sistematsko istraživanje, zahvaljujući slučajno pronađenim ostacima keramike iz bakarnog i bronzanog doba, vidimo da je Selenča i njena okolina imala stanovnike još u davnoj prošlosti, pre više milenijuma. Moguće je da je na ovom prostoru život postojao već u kamenom dobu, ali iz tog vremena, za sada, ne postoje materijalni tragovi.
Prva arheološka nalazišta iz okoline Selenče, osim onih koji su se nekada nalazili u školskoj zbirci, poreklom su iz selenačke Pustare [fragmenti keramike i sekira od probušenog kamena] a pronašao ih je na svojoj njivi Juraj Beređi. Tu se nekada nalazilo naselje [nekoliko kuća?] iz bakarnog doba, tačnije pre 3500 godina.
Arheološka nalazišta u Selenči
Postoje i drugi slučajni arheološki pronalasci. Štefan Kesler–Pišta na svojoj parceli na Teleku izorao je veću količinu halštatskej keramike i keramike iz bronzanog doba. Ova parcela nalazi se na uzvišenju, tako da bi selo, koje se ovde eventualno nalazilo, bilo zaštićeno od izlivanja Dunava, čiji je nivo u to vreme bio visok, i koji je plavio parcele koje bi se nalazile na nadmorskoj visini nižoj od 80-82 metara. Na ovom uzvišenju takođe je postojalo naselje iz kasnog srednjeg veka. Ovde je pronađen oštećeni gvozdeni mač, koji prema tipu datira iz 13-14. veka.
Posebno je značajan pronalazak iz neposredne blizine Selenče. To su grobovi iz perioda seobe naroda, doba 1. AVARSKOG HANATA [640. godina naše ere].
Za vreme okupacije, 1943. u selenačkom ataru [tada Bácsujfalu] vršila se melioracija. Prilikom kopanja kanala pronađeni su grobovi [nekoliko grobova] sa raznim predmetima. Parcela, na kojoj se kopao kanal, pripadala je Rimokatoličkoj crkvi. Neki predmeti, pronađeni u grobovima, odneti su u Istorijski muzej u Budimpešti. U pratećoj dokumentaciji piše da ti predmeti potiču iz groba presečenog kanalom.
Materijal, koji je stigao u muzej u Budimpeštu, bio je raznovrstan. Neki se predmeti mogu svrstati među raritete, pošto su izrađeni od zlata. Sa ciljem da spomenute grobove detaljnije istraže Istorijski muzej u Budimpešti je u Selenču poslao arheologe Nandora Fetiha i Janoša Kalmara, kojima se priključio i Deže Calanj iz Segedina. Ovi arheolozi su u Selenči utvrdili da je pomenuti materijal poreklom iz različitih delova kanala, ali nisu mogli da utvrde gde se nalaze raskopani grobovi. Detaljnom selekcijom pronađenog materijala izdvojili su pronalaske, koji potiču iz avarskih grobova. Posebnu grupu čine predmeti pronađeni u bronzanom kotliću. Napravljene su probne sonde, na mestima gde je bio pronađen kotlić, ali se utvrdilo da tamo nema tragova sahranjivanja. Detaljnije istraživanje lokaliteta tada i nije bilo moguće zbog velike količine iskopane zemlje nabacane uz kanal. Na tabeli 1 i 2 nalaze se kao ilustracije slike nekih predmeta pronađenih u ovim grobnicama i delova konjska opreme izrađeni od zlatnog lima.
U Selenči je još jedan pronalazak i lokalitet takođe slučajno otkriven. Zbog verodostojnosti podataka i okolnosti u kojima je ovaj lokalitet otkriven, zamolio sam gospođu Dušanku Trajković, kustosa muzeja u Somboru, suprugu pokojnog arheologa Čedomira Trajkovića, koji je izvršio iskopavanje u Selenči, da na osnovu postojećeg dnevnika napiše članak o ovom istraživanju. Članak u skraćenoj formi sa ilustracijama, koje sam dobio, prosleđujem bez intervencija u tekstu.
U avgustu 1981. godine prilikom kopanja rupa za postaljanje stubova čardaka za kukuruz u dvorištu Štefana Durandžija u Selenči, Čajakova 69, otkrili su veću količinu latenske keramike. Arheolog-amater Sergej Karmanski iz Odžaka je o ovome obavestio muzej u Somboru. Ovo je mesto odmah posetio, uz saglasnost Pokrajinskog zavoda za zaštitu kulturnih spomenika u Novom Sadu, arheolog Čedomir Trajković. Zaštitu, iskopavanje i istraživanje ovog lokaliteta preuzeo je i izvršio muzej u Somboru od 21. do 23. avgusta 1981. Gradski muzej u Somboru obezbedio je sredstva za ovo istraživanje a ljude za fizičke poslove dala je Muzejska sekcija iz Selenče.
