Pre više od 250 godina Slovaci su, trbuhom za kruhom pošli u beli svet – iz Slovačke na Donju zemlju.
Selenča, selo na širokoj bačkoj ravnici, prigrlila je mnoge slovačke učenjake. U njoj su delovali mnogi značajni učitelji i sveštenici koji su našim precima bili preko potrebni u njihovom novom zavičaju.
Tako je na Donju zemlju 1893. godine pošao i Jan Čajak st. (1863-1944), rođen u Liptovskom Janu, koji je šest godina delovao u Selenči kao učitelj i kulturni radnik. Posle ovog perioda preselio se u Bački Petrovac, u kom je i okončao svoj život.
Porodična tradicija vezivala je Jana Čajaka st. sa Slovačku i nakon njegovog dolaska na Donju zemlju. Time je poput ostalih učenih ljudi iz Slovačke, koji su dolazili od kraja 18. veka do prvog svetskog rata, doprineo među Slovacima na Donjoj zemlji očuvanje narodne kulture. Veliki značaj u tome odigrao je njegov roman Porodica Rovesni, pripovetke Sušica, Sve lepo, Prosidba, koje su pogodne i za dramsku adaptaciju.
U Selenči se 18. jula 1897. Janu Čajaku rodio sin, prvo dete u porodici [majka Kornelija Belohradska], koji je dobio ime Jan po ocu i dedi.
Rastao je pod direktnim uticajem svog oca i u sećanju na dede: pesnika Janka Čajaka i sakupljača narodnog stvaralaštva Pavela Dobšinskog. Bilo je prirodno da nastavi porodičnu tradiciju delovanja na narodnom osvešćavanju, kao i književnu tradiciju. Delo J. Čajaka ml. je raznovrsno i bogato. Napisao je romane Zuzka Turanova [ljubavna balada] i Zipa Cupak [folklorno-humoristički roman], pripovetke Čiča Ondriš Pazurik [socijalna kritika] kao i mnoge druge pripovetke.
Jan Čajak ml. se 1949. trajno nastanio u Bratislavi, gde je i umro. Selenču je posetio 30. novembra 1965. i 19. novembra 1977.
Književi talenti Jana Čajaka i Jana Čajaka ml. direktno su povezani sa Selenčom. Selenčani ih doživljavaja ih kao svoje, pošto su za Selenču vezani, bilo učiteljskim radom bilo rođenjem i imali su značajnog uticaja na razvoj književnog ukusa i stvaralaštva stanovnika Selenče. Čajak u svom književnom delu, pre svega u seoskoj pripoveci, veliku pažnju posvećuje narodnom jeziku. U pričama je prikazao bačko selo i čitav niz likova iz naroda. Taj model pripovetke blizak je još nekim slovačkim autorima iz Vojvodine. Otac i sin Čajak u svojim delima spominju razne elementarne nepogode i bolesti: Nevreme, Sušica, Kolera.
Književno delo ovih pisaca Selenčanima privlači pažnju već u detinjstvu, u školskim klupama. Interesovanje za pisanu reč kod dece razvijaju učiteljice, kao i nastavnice slovačkog jezika na časovima ili u književno-pozorišnom kružoku koji deluje u osnovnoj školi.
Selenčské spisovateľské perá
Pred viac ako 250 rokmi Slováci šli za chlebom do neznáma, zo Slovenska na Dolnú zem. Zem vysnívaná bola hlavný dôvod sťahovania.
Selenča, dedina na šírej báčskej rovine pritúlila si mnohých slovenských vzdelancov. Striedali sa učitelia a farári, veď oni boli najpotrebnejší našim predkom v ich novej vlasti.
Tak na Dolnú zem šiel roku 1893 Ján Čajak st. (1863-1944), ktorý za narodil v Liptovskom Jáne a umrel v Petrovci.
Prvé Čajakovo pôsobisko bolo v Selenči, kde pobudol necelých šesť rokov oko učiteľ, kultúrny pracovník a vychovávateľ.
Rodinná tradícia však stále spájala Jána Čajaka st. so Slovenskom aj po príchode na Dolnú zem. Nebyť týchto vzdelancov zo Slovenska od konca 18. storočia do prvej svetovej vojny medzi vojvodinskými Slovákmi, by pravdepodobne došlo k zániku národnej kultúry. Nemalý význam majú jeho diela román Rodina Rovesných, poviedky Cholera, Suchoty, Len pekne, Pytačky vhodné na inscenácie.
V rodine J. Čajaka st. sa narodil v Selenči syn 18. júla 1897 (umrel roku 1982 v Bratislave). Bolo to prvé dieťa v rodine (matka Kornélia Belohorská). Chlapec dostal meno Ján po otcovi a starom otcovi.
Vyrástol pod priamym vplyvom otca a v spomienke na dedov, štúrovského básnika Janka Čajaka a zberateľa ľudovej tvorby Pavla Dobšinského. Mal pokračovať v národnobuditeľskej a literárnej tradícii, tretí a posledný z rodu Čajakovcov.
Tvorba J. Čajaka ml., posledného v rode čajakovskej literárnej generácie, je rôznorodá a bohatá. Napísal romány Zuzka Turanová (ľúbostná balada) a Zypa Cupak (folklórno-humoristický), poviedky Báťa Ondriš Pazúrik (sociálna kritika) a iné poviedky.
Mnohé z diel J. Čajaka sú vhodné na dramatizáciu.
J. Čajak ml. sa roku 1949 natrvalo nasťahoval do Bratislavy, kde aj umrel. Selenču navštívil 30. novembra 1965 a 19. novembra 1977.
Literárne talenty J. Čajaka ml. a J. Čajaka st. sú tesne späté so Selenčou. Selenčania ich cítia ako svojich rodných a či už učiteľovaním alebo narodením iste usmernili ďalší vývin literárnej tvorby Selenčanov. Čajakovská literárna tvorba, najmä dedinská poviedka, náležitú pozornosť venúva ľudovému jazyku, obrazu báčanskej dediny a celému radu postáv z ľudu. K čajakovskému modelu poviedky majú blízko aj niektorí naši autori. Veď aj Čajakovci vo svojich dielach spomínajú mnohé živelné pohromy, choroby, a tak pomenúvajú aj svoje poviedky: Búrka, Suchoty,Cholera.
Literárna tvorba Čajakovcov a ostatných slovenských spisovateľov zaujala nás už od detstva, najmä v školských laviciach. Záujem o písané formy pestovali v nás učiteľky a neskoršie, keď sme sa stali členmi literárno-divadelného krúžku, ktoré viedli a vedú odb. učiteľky slovenčiny (V. Strehárská a R. Šimoniová), sme tvorili verše a prózu.
Naše práce možno prečítať na stranách časopisov, alebo sa zjavujeme na festivaloch ako textári. Najprv však naše práce našli svoje miesto na stranách školského časopisu selenčských žiakov HALÚZKA, ktorého prvé číslo uzrelo svetlo sveta roku 1970 z iniciatívy učiteľov ZŠ Viery Stehárskej, Ruženy Šimoniovej a Karola Burčiara a za spolupráce žiakov.
Časopis vychádzal s menšími alebo väčšími prestávkami. Pred rokom sa zjavilo nové číslo v novej úprave, venované 100. výročiu narodenia Jána Čajaka ml.. Odvtedy je to mesačník, ktorý upravuje technický redaktor (zanietenec v tejto práci) odborný učiteľ technického vzdelania Pavel Mandáč. Okolo stvárňovania časopisu sa činí aj profesor výtvarnej kultúry Miško Bolf a niektorí učitelia a žiaci. Je to časopis na radosť a pýchu našej školy, lebo spĺňa svoje poslanie. Na stranách sa zjavujú básne našich detí, výkresy, správy zo súťaže, z programov a výstav a iné príspevky.
Naše práce po jazykovej a obsahovej stránke predstavujú dokumentárnu hodnotu. Sú svedectvom umeleckých selenčských autorov. Ide o práce začínajúcich autorov, zväčša žiakov, študentov, robotníkov, remeselníkov, profesorov, farárov.
Mnohí sa odmlčali v posledných časoch. Najtalentovanejší a najusilovnejší obstanú aj naďalej, aby sme si cenili kultúrne bohatstvo minulosti, aby sme si vážili materinský jazyk a zákonitosti poézie. Sú tu básne a prózy odlišnej úrovne, rozdielny je aj vek autorov, tvorivá skúsenosť.
Všetci však tvoria obraz, ktorý vzbudzuje nádej, že Selenča raz bude mať niekoľko vyspelých talentov. Hoci sa hlási o slovo mnoho autorov, naše publikačné možnosti sú obmedzené časovo a priestorovo. Mladá generácia vstupuje do literatúry s novou umeleckou orientáciou. Poprajme im úspech.
