Je čo riešiť, aj to seriózne/Ima dosta posla i to ozbiljnog

825

Koncom novembra sa na post riaditeľky najstaršieho múzea Slovákov v Srbsku dostala Anna Séčová-Pintírová, dipl. etnologička-antropologička z Báčskeho Petrovca, pôvodom z Pivnice, donedávna zamestnankyňa Múzea Vojvodiny v Novom Sade. Oslovili sme ju niekoľkými otázkami, na ktoré ochotne odpovedala.


Predovšetkým blahoželáme k vymenovanie na tento vysoký post. A prvá otázka sa hneď na túto udalosť nadväzuje: čo prevládlo vo chvíli, keď ste počuli rozhodnutie Zhromaždenie obce o vašom vymenovaní: radosť, obavy, zodpovednosť…?

Ďakujem za blahoželanie a podporu. Čo prevládalo v tej chvíli? Samozrejme, obava a pocit veľkej zodpovednosti, lebo všetky oči verejnosti sú teraz upriamené na túto inštitúciu a moje vymenovanie. Veľká vďaka patrí vedeniu obce, že mi prejavili dôveru a záujem riešiť nahromadené problem v múzeu. Ako vieme, v múzeu je len jedno pracovné miesto, a to miesto riaditeľa. Reálne pozerané, to je skutočne nereálna situácia. Zvlášť keď si uvedomíme, čo je to vlastne múzeum, aká je to inštitúcia, akú má úlohu a prečo vôbec existujú múzeá vo svete. Múzeá chránia kultúrne dedičstvo ľudstva. Keď ide o situáciu v našom štate, treba povedať, že všetky národnostné menšiny žijúce v Srbsku nemajú svoje museum, ale slovenská ho má, preto si ho treba chrániť. Ale už od založenia naše múzeum zápasí s rôznymi problémamy, či už priestorom, kádrami, odbornícmi. O dva roky si pripomenieme 70. Výročie otvorenia prvej muzeálnej výstavy a predstavte si, že 70 rokov nemalo adekvátne priestory… Je teda čo riešiť, a to seriózne.

Aj Ústava zaručuje chrániť kultúrne dedičstvo obyvateľov tohto štátu. Treba to mať na vedomí, keď hovoríme o našom múzeu. Treba sa postarať o zbierkové predmety, o ich ochranu, skladovanie, o depozitár, aby mohli byť sprístupnené verejnosti napríklad aj o 50 rokov. Je to veľmi dôležitá úloha. Mali by sme sa seba opýtať, či chceme niečo zanechať naším deťom po nás?

Do akej miery poznáte aktuálny stav v tomto našom múzeu a do ktorých akcií ste aj sama boli doteraz angažovaná v jeho pôsobení?

Prácu v múzeu poznám, akvizície, spracovanie zbierkových predmetov, ich uloženie, ochrana, štúdium a prezentácia sú jeho základné činnosti. Stav tohto múzea čiže jeho fondu je mi známy, lebo sme s kolegami z Múzea Vojvodiny často sem chodili pomáhať a spracovávať zbierkové predmety. Sú tu cenné a jedinečné predmety, ktoré treba študovať, prezentovať, ale aj dopĺňať zbierkový fond. Väčšina predmetov pochádza z Báčky, teda v najbližšej dobe treba robiť terénne výskumy aj v iných lokalitách, a tak dopĺňať fond. Chcela by som vyzvať zainteresovaných, aby svoje dedičstvo darovali múzeu, či už je to súčať odevu, interiérne textílie, predmety z domácnosti, fotografie, dokumenty. Tie predmety budú zaradené do dvoch exstujúcich zbierok: historickej a etnologickej.

Aké sú vaše ambície a plány v jeho ďalšom zveľaďovaní, zviditeľňovaní? V ktorom segmente by ste ho osobitne chceli zveľadiť?

Určite zviditeľnenie. Viete, sama som si robila taký prieskum verejnej mienky o tom, či ľudia vedia, kde sa nachádza Múzeum vojvodinských Slovákov. Zahrnula som tam ľudí rôznej vekovej, sociálnej a vzdelávacej štruktúry. Ich odpovede bola vlastne otázka, čiže oni sa mňa spytovali, kde je to. Hlavne teda nevedeli a len malé percento ľudí ukázalo na Galériu Zuzky Medveďovej. Toto pre mňa bolo deprimujúce, ale I motivujúce ukázať ľuďom, čo je to múzeum, prečo ho máme, prečo je to dôležité pre Slovákov. Veď tuná sa chránia prvky našej národnostnej a kultúrnej identity.

Osobite by som ho chcela zveľadiť práve v segmente, ktorý nie je vždy viditeľný. Pre mňa je dôležité venovať sa zbierkovým predmetom, zbierkam, kolekciám, ich spracovaniu a digitalizácii. A keď budú adekvátne priestory, budeme mať na použitie kvalitný fond predmetov. Konkrétne plány by som nechala na budúce stretnutie.

Iste vám v tejto práci pomôžu nielen skúsenosti nadobudnuté v doterajšej práci v Múzeu Vojvodiny, ale aj známosti. Odzrkadlí sa to napríklad v rozšírení spolupráce Múzea vojvodinských Slovákov s ďalšími inštitúciami?

Múzeum vojvodinských Slovákov má už teraz rozšírenú sieť partnerov a inštitúcií, s ktorými spolupracuje. V tom smere by som chcela pokračovať. V prvom rade by som chcela spolupracovať so vzdelávacimi ustanovizňami, ktoré vychovávajú mladých ľudí, v ktorých vidím budúcich návštevníkov múzea.

Inštalácia reprezentačnej výstavy Za horami, za dolami – Tri storočia Slovákov vo Vojvodine Múzea Vojvodiny v Novom Sade v Slovenskom národnom múzeu v Bratislave iste prajne ovplyvní aj ďalšie kroky nášho múzea.

Múzeum vojvodinských Slovákov v tomto projekte bol partnerom Múzeu Vojvodiny v tom,že sprístupnil a vypožičal predmety zo svojho fondu odborníkom, ktorí pripravovali výstavu. Prezentácia nášho fondu v Slovenskom národnom múzeu v Bratislave len prispeje k zviditeľneniu nášho múzea a nášho prostredia. Už teraz, pár dní po otvorení, počujeme iba pozitívni ohlas.

Vidí sa nám ako logický sled udalostí, že sa vyškolená etnologička-antropologička a vojvodinská Slovenka dostala ku kormidlu najstaršieho múzea Slovákov vo Vojvodine? Nebol to možno váš životný cieľ: raz sa sem dostať do pracovného pomeru?

Nie, nebol to môj životný cieľ. Roky sa zaoberám muzeálnou činnosťou v komplexnom múzeu, kde v každom okamihu mate vedľa seba radu a pomoc kolegu etnológa, historika, či kunsthistorika, konzervátora, pedagóga,Môžem povedať, že je pre mňa toto výzvou: Byť jedinou zamestnankyňou, odborníkom i menažérom. Samozrejme, vždy sa môžem spoľahnúť na radu a pomoc bývalých kolegov.

Ďakujeme za rozhovor a prajeme zdaru a pochopenie pri realizácii vašich plánov na novom pracovisku.


Ima dosta posla i to ozbiljnog

Krajem novembra na mesto direktora najstarijeg muzeja Slovaka u Srbiji imenovana je Ana Seč-Pinćir, diplomirani etnolog-antropolog iz Bačkog Petrovca, poreklom iz Pivnica, do tada zaposlena u Muzeju Vojvodine u Novom Sadu. Postavili smo joj nekoliko pitanja, na koja je rado odgovorila.

Pre svega čestitamo na imenovanju na ovu visoku poziciju. Prvo pitanje se nadovezuje na ovaj događaj: šta je preovladalo u trenutku kada ste čuli odluku Skupštine opštine o vašem imenovanju: radost, briga, odgovornost…?

Hvala na čestitkama i podršci. Šta je preovladalo u tom trenutku? Naravno, briga i osećaj velike odgovornosti, jer su sve oči javnosti sada uprte na ovu instituciju i moje imenovanje. Velika zahvalnost pripada vođstvu opštine što su mi ukazali poverenje i interesovanje za rešavanje nagomilanih problema u muzeju. Kao što znamo, u muzeju je samo jedno radno mesto, a to je mesto direktora. Realno gledano, to je zaista nerealna situacija. Naročito kada shvatimo šta je to ustvari muzej, kakva je to institucija, koju ulogu ima i zašto u svetu uopšte postoje muzeji. Muzeji čuvaju nasleđe čovečanstva. Kada je reč o situaciji u našoj zemlji, treba naglasiti da nemaju sve nacionalne zajednice koje žive u Srbiji svoj muzej, ali slovačka zajednica ga ima i zato treba da ga čuvamo. Naš muzej se bori sa raznim problemima još od osnivanja, da li sa prostorom, kadrovima, stručnjacima… Za dve godine obeležićemo 70. godišnjicu od otvaranja prve muzejske izložbe, a zamislimo da muzej već 70. godina nema adekvatan prostor… Tako da ima šta da se radi i to ozbiljno.

Čak i Ustav garantuje zaštitu kulturne baštine ove države. Treba to imati na umu kada govorimo o našem muzeju. Treba se pobrinuti za zbirke, njihovo očuvanje, skladištenje, da bi mogle biti pristupačne za javnost na primer i za 50. godina. To je veoma važan zadatak. Trebali bi smo da se zapitamo da li želimo nešto da sačuvamo i za generacije koje dolaze posle nas?

U kojoj meri vam je poznato trenutno stanje našeg muzeja i u kojim akcijama ste do sada bili angažovani u njegovom radu?

Rad u muzeju poznajem, akvizicije, obrada muzejskih predmeta, spremanje, postavljanje, zaštita, studija i prezentacija su njegove osnovne delatnosti. Stanje ovog muzeja odnosno njegov fond mi je poznat, jer sam sa kolegama iz Muzeja Vojvodine često dolazila da pomažemo i obrađujemo kolekcijske predmete. Ima tu vrednih i jedinstvenih predmeta koje treba prezentovati, a takođe i dopunjavati fond. Većina predmeta je iz Bačke, dakle u najbližoj budućnosti treba uraditi terensko istraživanje i na drugim lokacijama i na taj način dopuniti fond. Htela bih da pozovem zainteresovane da svoje nasledstvo daruju muzeju, da li odeću, tekstil, predmete iz domaćinstva, fotografije, dokumente. Ti predmeti biće svrstani u dve postojeće zbirke: istorijsku i etnološku.

Koje su vaše ambicije i planovi u njegovom daljem poboljšanju, vizualizaciji? U kom segmentu posebno želite da ga poboljšate?

Svakako vizualizacija. Uradila sam jedno istraživanje javnog mjenja o tome da li ljudi znaju gde se nalazi Muzej vojvođanskih Slovaka. Obuhvatila sam tamo ljude razne starosne, socijalne i obrazovne strukture. Njihov odgovor je ustvari bilo pitanje, odnosno oni su pitali mene gde se nalazi. Uglavnom nisu znali, a samo mali procenat ljudi je pomislio na Galeriju Zuzke Medveđove. Ovo je za mene bilo deprimirajuće, ali me je i motivisalo da objasnim šta je muzej, zašto postoji i zašto je važan za Slovake. U njemu se čuvaju elementi našeg nacionalnog i kulturnog identiteta.

Naročito bih htela da ga poboljšam upravo u tom stručnom segmentu koji nije uvek vidljiv. Za mene je važno posvetiti se muzejskim predmetima, zbirkama, kolekcijama, njihovoj obradi i digitalizaciji. A kada bude postojao adekvatan prostor, imaćemo za upotrebu kvalitetan fond predmeta. Konkretne planove bih ostavila za sledeći susret.

Sigurno će vam u ovom poslu pomoći, ne samo dosadašnje iskustvo stečeno radom u Muzeju Vojvodine, već i poznanstva. Da li će se to ogledati na proširenje saradnje Muzeja vojvođanskih Slovaka sa ostalim institucijama?

Muzej vojvođanskih Slovaka već sada ima raširenu mrežu partnera i institucija sa kojima sarađuje. Htela bih i dalje da radim na tome. U prvom redu htela bih da sarađujem sa obrazovnim ustanovama koje vaspitavaju mlade ljude, a u kojima ja vidim buduće posetioce muzeja.

Instalacija reprezentativne izložbe „Iza gora i dolina – Tri veka Slovaka u Vojvodini“ Muzeja Vojvodine u Novom Sadu u Slovačkom narodnom muzeju u Bratislavi sigurno će imati uticaja na sledeće korake muzeja…

Muzej vojvođanskih Slovaka bio je partner Muzeju Vojvodine na ovom projektu, time što je dao na raspolaganje predmete iz svog fonda stručnjacima koji su pripremali izložbu. Prezentacija našeg fonda u Slovačkom narodnom muzeju u Bratislavi samo će pomoći u vidljivosti našeg muzeja i naše sredine. Već par dana nakon otvaranja izložbe čuo se samo pozitivan odjek.

Deluje nam kao logičan sled događaja da je diplomirani etnolog-antropolog i Slovakinja iz Vojvodine došla na kormilo najstarijeg muzeja Slovaka u Vojvodini. Da li je možda bio vaš životni cilj da jednog dana upravo ovde zasnujete radni odnos?

Ne, nije ovo bio moj životni cilj. Godinama se bavim muzejskom delatnošću u kompleksnom muzeju, gde u svakom trenutku imate savet i pomoć kolega etnologa, istoričara, konzervatora, pedagoga. Mogu reći da je za mene ovo izazov: Biti jedini zaposleni u muzeju, stručnjak i menadžer. Naravno, uvek mogu da se oslonim na savet i pomoć bivših kolega.

Zahvaljujemo se na razgovoru i želimo puno uspeha i razumevanja tokom realizacije vaših planova na novom radnom mestu.

POSTAVI ODGOVOR

Please enter your comment!
Please enter your name here