Hleb slavi svoj svetski dan, 16 oktobar. Ova osnovna namirnica mnogih naroda postoji u različitim oblicima i raznim varijantama, ali uvek je simbol izobilja i nezaobilazna je na svakom stolu.
Hleb takođe ima svoju istoriju. Bilo je potrebno dosta vremena, dok su ljudi shvatili da se zrna žitarica mogu razmrviti i da se mešanjem sa vodom dobija masa koja je pogodna za termičku obradu.
Čak su i stari Egipćani pekli hleb, iako se on izgledom i ukusom razlikuje od hleba kakav znamo danas. Sačuvali su, na primer, trouglaste vekne napravljene od grubo mlevenog zrna u kojima se fermentacija postiže pomoću piva. Stanovnici Mesopotamije pripremali su svoje lepinje sušeći ih na suncu, a tokom jela su ih umakali u vodu. Tako je nastala navika jednostavnog doručka koju su takođe negovali Grci i Rimljani. Mekši hleb su umakali u vino, a najčešće su ga posipali belim lukom ili sirom. Hleb se jeo i uz ručak i večeru, a njime su obrisali i tanjir nakon jela.
U početku su ljudi jeli lepinje koje su spremali na vatri ili u peći. Ovakav beskvasni hleb se i danas koristi u mnogim afričkim, azijskim i južnoameričkim zemljama. Sa razvojen pivne industrije sve češće je počeo da se sprema hleb u koji je dodavan kvasac, hleb od dizanog testa. Bio je veći, lakši, ukusniji i svarljiviji. Poboljšanju kvaliteta hleba doprineo je i razvoj mlinarstva, jer su zahvaljujući tome domaćice imale na raspolaganju fino mleveno brašno. Hleb se najčešće spremao od ječma, ovsa, prosa, heljde i raznih smeša brašna i odpadaka. U prošlosti su, u vreme nemaštine, hleb se spremao od mekinja i bukvica.
Hrana i simbol
Hleb je oduvek imao značajnu ulogu u životima ljudi. Ako ga nije bilo na stolu, znači da je pretila glad. On je osnovna namirnica mnogih kultura, dobio je poseban status i simbola i posvećuje mu se dovoljno pažnje. Čak se i u njegovoj pripremi pratilo nekoliko rituala. Morao se blagosiljati sedam puta – prilikom gnječenja kvasca, tokom i nakon mešenja testa, prilikom formiranja vekne, pre i nakon stavljanja u peć i pre sečenja. Najpoznatije praznoverje je skupljanje hlebnih mrvica sa božićne trpeze koje su se u proleće bacale u prvu brazdu za dobre useve. Dočekivanje gostiju sa hlebom i solju je znak gostoprimstva. Iako je svečana trpeza prepuna mnoštvom raznovrsne hrane i poslastica, uvek bi trebalo na njoj da se nađe mesta i za hleb, kao jednu od osnovnih namirnica u našim životima.
Bochník voňavého chlebíka
Chlieb slávi svoj svetový deň 16. októbra. Táto základná poživeň mnohých národov v rôznych podobách, ale vždy ako symbol hojnosti, nemôže chýbať na žiadnom stole.
Chlieb má tiež svoju históriu. Trvalo istý čas, kým ľudia prišli na to, že obilné zrná sa dajú rozdrviť a zmiešaním s vodou vznikne masa vhodná na tepelnú úpravu. Už starí Egypťania piekli chleby, ktoré sa však tým dnešným ešte veľmi vzhľadom ani chuťou nepodobali. Zachovali sa napríklad trojuholníkové bochníky z nahrubo zomletých zŕn, v ktorých kvasenie zabezpečilo pivo. Obyvatelia Mezopotámie si pripravovali placky sušené na slnku, ktoré potom namáčali do vody. Takto vznikol zvyk jednoduchých raňajok, ktorý pestovali aj Gréci a Rimania. Ale jemnejší chlieb si namáčali do vína a zvykli si ho posypať cesnakom alebo syrom. Chlieb sa jedol tiež k jedlám na obed a večer, a slúžil aj namiesto príboru na vytieranie omáčok z taniera.
Sprvoti sa jedli hlavne placky pripravované na ohni alebo v peci. Tento nekvasený druh chleba sa v mnohých afrických, ázijských i juhoamerických krajinách konzumuje dodnes. Rozvojom pivovarníctva sa stále častejšie začal piecť kysnutý chlieb, do ktorého sa pridávali kvasinky. Bol kyprejší, ľahší, chutnejší i lepšie stráviteľný. A k zlepšujúcej sa kvalite chleba prispelo aj rozvíjajúce sa mlynárstva, vďaka ktorému mali gazdiné k dispozícii najemno zomletú múku. Chlieb sa zvyčajne piekol z jačmeňa, ovsa, prosa, pohánky a rôznych zmesí múky a šrotu. Pšenica a raž patrili k drahým obilninám. V minulosti však v čase núdze poznali aj chlieb pečený zo pšeničných otrúb alebo z bukvíc.
Potrava i symbol
Chlieb zohrával odjakživa dôležité miesto v živote ľudí. Ak nechýbal na stole, hlad nehrozil, bol základom stravovacích zvykov mnohých národov. A tým si vydobyl aj špeciálne postavenie symbolu, ktorému sa venovalo dostatok pozornosti. Aj pri jeho príprave, ktorú sprevádzali viaceré rituály. Musel sa vždy sedemkrát požehnať – pri zarábaní kvasu, pri miesení cesta, po dokončení cesta, pri váľaní do slamienky, na lopate pred pecou, po vložení do pece a napokon pri krájaní. K najznámejším poverám patrilo zbieranie chlebových omrviniek zo štedrovečerného stola, ktoré sa potom pre dobrú úrodu zaorali do prvej brázdy na jar. Podávanie chleba so štipkou soli hosťom je zase prejavom pohostinnosti. Aj keď sa sviatočný stôl bude prehýbať pod množstvom jedál a koláčov, mali by sme na ňom nájsť priestor na bochník chlebíka ako pre jednu zo základných vecí v našom živote.
