Cesta z Liptovského Mikuláša na Dolnú zem

Plní očakávaní, 8. mája 2024 sme v autobuse zaujali svoje miesta a vydali sa na dlhú cestu do Pivnice v Srbsku.

Vo Zvolene k nám pristúpili členovia cirkevného zboru Podlužany. Pán farár Jožko Havrila všetkým pripomenul, pri akej príležitosti sme dostali pozvanie od našich krajanov v srbskej Vojvodine a aký bohatý program nás čaká. V podvečerných hodinách sme pricestovali do cieľa nášho putovania. Privítali nás milí, úprimní ľudia, dnes už priatelia. Po krátkom oddychu a občerstvení čakal členov nášho zborového spevokolu a spevokolu z Pivnice prvý spoločný nácvik pred slávnostnými službami Božími v nasledujúci deň. Ucho profesionálov aj poslucháčov bolo potešené, lebo spev znel ľubozvučne. Spoločná večera sa niesla vo veľmi príjemnej domácej atmosfére a sarma, miestna špecialita, chutila výborne. S istou dávkou vzrušenia sme sa po večeri ubytovali u našich hostiteľov. Príjemný večer v rodinách sme ukončili pred polnocou. Ranný  budíček bol veľmi milý, kohútí spev mnohým z nás pripomenul detstvo.  O 9:00 slávnostne, na tele aj na duši, sme vstúpili do evanjelického chrámu v Pivnici,  kde sa konali Slávnostné služby Božie pri príležitosti 200. výročia položenia základného kameňa kostola.  Služby Božie   pripravil zborový  farár Ján Záhorec. Biskup Slovenskej evanjelickej a.v. cirkvi v Srbsku (SEAVC) Jaroslav Javorník poslúžil kázňou slova Božieho a slávnostným príhovorom  smeroval  poslucháčov zo sveta náboženstva do sveta viery.

Krojovaní mladí ľudia Kuzmányho hymnickou piesňou Kto za pravdu horí nejednému z nás vyčarili úsmev na tvári, radosť v srdci a možno aj slzu v oku. Čisté tóny tu zneli celé štyri dni, a nielen v chráme Božom. Na slávnostnom obede, kam sme boli všetci úprimne pozvaní,  doznievali  v nás slovo Božie, história a tešili sme sa zo vzájomnej prítomnosti.

Popoludní sme sa opäť  stretli  v pivnickom modrom  kostolíku, kde vystúpili predstavitelia  a členovia cirkevných zborov v neformálnej debate a zazneli piesne  zmiešaného spevokolu. Podvečer sme sa zišli, ako jedna veľká rodina pri spoločnom stole. Príjemná hudba, spev slovenských ľudových piesní, výborné jedlo a úprimní hostitelia.

V piatok ráno sme vycestovali do Chorvátska, do pohraničného mestečka Ilok na brehu Dunaja. Celým týmto putovaním nás sprevádzal  pán farár Ján Záhorec. V Iloku  nás privítal zborový  farár Dušan Saják s manželkou,  ostatní členovia slovenského cirkevného zboru a domáci psík. Poslúžili sme piesňami v krásnom  zrekonštruovanom kostole. Po krátkom príjemnom posedení na fare sme absolvovali prehliadku mesta,  Ilockého múzea, parku, Ilockého hradu s katedrálou, kde sa rozozvučali  krásne tóny dvoch piesní nášho zborového spevokolu – Haleluja, celý vesmír spieva a Pred Tebou kľakáme. Ilocké  pivnice sú symbolom zachovania chorvátskej vinárskej tradície,  z ktorej sme aj my v príjemnom prostredí mohli ochutnať.

Na spiatočnej ceste sme navštívili hlavné mesto autonómneho kraja Vojvodina – Nový Sad. Je druhým najväčším mestom v Srbsku. Prijali sme pozvanie od pani Dušanky Petrákovej, predsedníčky Národnostnej rady slovenskej národnostnej menšiny,  ktorá nám porozprávala o aktívnej činnosti NR s cieľom posilniť slovenskú komunitu v Srbsku.  Našli sme si chvíľku  na krátku prehliadku historického centra mesta – Námestia slobody. V najvyššom svätostánku vo Vojvodine – v Kostole Mena Panny Márie práve prebiehala svätá omša, tak tu hlasy našich spevákov nezazneli. Petrovaradínska pevnosť je hlavnou dominantou Nového Sadu.  Nepodarilo sa nám ju navštíviť, verím, že bude nad mestom stáť ešte dlho a raz nás privíta.

Po návrate do Pivnice sme spolu s našimi priateľmi strávili posledný, rozlúčkový večer.

Ďakujeme za pozvanie do Pivnice. Poznali sme cieľ našej cesty, naplnili bohatý program. Spoznali sme bratov a sestry vo viere, Slovákov – krajanov.  Dotknutí ľubozvučnou slovenčinou sme   napĺňali chrám Boží v Pivnici a Iloku nielen piesňou, ale predovšetkým vierou, pokorou, láskou, vďačnosťou a radosťou. Čisté tóny, ktoré zneli počas celého pobytu v Srbsku a Chorvátsku, nás obohatili chvíľami, keď sú srdce i duša zaplavené tichom, chvíľami, keď sa hlučný svet stiahne a umožní nám objavovať pokoj.  Šťastie nepotrebuje okázalosť.

Pivnica je miesto, kde o nás stoja, kde je ktosi, komu na nás záleží. Opravdivé šťastie je tešiť sa z prítomnej chvíle.  Ďakujeme, „Pivničane”, dovidenia.

A EŠTE PÁR OSOBNÝCH ZAMYSLENÍ NA ZÁVER

( alebo: O zájazde do Pivnice tiež napísali… )

Je to už týždeň, čo sme sa vrátili zo zájazdu so spevokolom v Srbsku, kde sme navštívili  cirkevný zbor Pivnica. Ja som v tejto krajine bola už trikrát, ale v inej oblasti a za iných okolností. Tentokrát to bolo veľkolepé, lebo to bola slávnosť 200 rokov posvätenia chrámu.

Mala som dosť veľké zábrany absolvovať takú dlhú cestu zo zdravotného hľadiska, ale môj Stvoriteľ mi dal oporu a silu, že som to zvládla nad očakávanie. Starostlivosť o mňa bola zabezpečená z každej strany.

To, čo sme tam zažili, sa musí zažiť, opísať to nestačí. Úprimní, milí ľudia, akoby sme sa poznali už roky, nás čakali, vítali, hostili, obskakovali.

Spolu s ich spevokolmi sme oslávili ich veľký sviatok 200. výročie posvätenia chrámu. Spievali sme na chválu a slávu nášho Pána a prežívali neopísateľné chvíle radosti v našich srdciach. Ozaj, toto sa musí zažiť, prežiť, len tak to prejde celým človekom.

Jelena Ničová

No, veď odkiaľ prídu? Akí sú to ľudia? Bude sa im páčiť naša domovina? Boli moje otázky.
Ako som sa cítila, keď  mali prísť hostia?
Môžem vám len tak napísať, že sme sa za tento krátky čas spoznali a cítili ako veční kamaráti. Bolo to krásne vidieť, ako sa cítili dobre v našej krajine. Ako prijali našu tradíciu a našu ľudskosť. Tešilo nás stretnúť našich nových kamarátov a s nimi zažiť také krásne príbehy.

Kornélia Pappová  (CZ Pivnica)

Za mňa to bol čas  prenesmiernej ľudskej úprimnosti, otvorenosti už od prvého dňa.

Cítila som obrovskú otvorenú Božiu náruč a starostlivosť, mala som pocit, že sme ako na Božom školení o vzťahoch, vzájomnom prijímaní sa. Ukončila by som to aj tým, že to bola ukážka živého a vzájomne si slúžiaceho spoločenstva na čele s bratom farárom.

Nenechajte sa obsluhovať, ale slúžte. Lepšie je dvom ako jednému a nie je dobre človeku samému… Toto všetko nám Pán Boh píše aj v Biblii.

Určite majú aj svoje trápenie a starosti s veľkými hospodárstvami, určite aj únavu. Ale napriek všetkému dali, čo mali, a to je na tom to krásne a veľká vďaka Bohu za nich.

Mariana Mikulášová

Ahojte, všetci účastníci zájazdu, chcel by som sa pár slovami s Vami podeliť o postrehy z nášho zájazdu do Srbska.

Najkrajší, najsilnejší a najdojemnejší zážitok mám:
– zo samotných ľudí (Slovákov žijúcich v Pivnici), z ich úprimnosti, otvorenosti, priateľskosti, ako nás prijali, bez toho, aby sme sa predtým poznali, z ich hrdosti a vlastenectva, že sú Slováci.
– z kázne brata biskupa Javorníka
– zo slovenského znaku v ich kostole (u nás si také niečo neviem predstaviť!)
– z ich životných hodnôt   (medziľudské vzťahy na 1. mieste, nie materializmus, ako je to u nás)
Ukončil by som to tým najpodstatnejším… vrátil som sa späť do svojho detstva, keď takéto medziľudské vzťahy existovali aj u nás na dedine (priateľskosť, ľudskosť, vzájomná pomoc…).
Ďakujem!   

Andrej (huslista)

Ako som už v autobuse cestou domov spomínal, pohla mnou silná kázeň pána biskupa, náš spev v chráme v Iloku, ale, priznám sa, veľmi ma zaujal „náš“ externý pán farár Janko. Rozprávali sme sa s ním v Iloku – zaujala ma jeho vedomosť o radostiach aj starostiach mnohých členov ich veľkého zboru, aj znalosti, čím žili predošlé generácie. Nuž – praktický Kristov pastier Jeho ovečiek.

Dušan Mikuláš

Aurel a ja  sme prežili štyri úžasné dni v rodine Daniely, Jaroslava a Filipa Činčurákovcov. Tieto štyri dni nám nastavili zrkadlo, čo všetko nám v zbore chýba – úžasná nezištná ochota slúžiť v zbore, spolupatričnosť v spoločenstve zboru, ochota podeliť sa  s ostatnými aj keď mám menej. Veľmi veľký duchovný dojem na nás spravilo privítanie a potom aj samotný pobyt v rodine. Hneď v prvý večer trval spoločný rozhovor do jednej hodiny rannej. Domáci sa uskromnili a obaja sme spali na manželskej posteli manželov Činčurákových, pritom oni spali na spojených posteliach v izbe svojho syna Filipa. Ďalší nádherný duchovný zážitok sme prežili počas slávnostných SB pri príležitosti 200. výročia posvätenia chrámu v Pivnici. Keď nadišiel v sobotu čas odchodu z tejto úžasnej komunity pivnických Slovákov, nechcelo sa nám vrátiť na Slovensko, pesnička, s ktorou sa s nami rozlúčili, u mnohých tlačila slzy dojatia a lásky do očí. Tento výlet nás naplnil radosťou, láskou a ochotou slúžiť a bez váhania s veľkou radosťou a láskou privítame  ubytujeme a pohostíme rodinu Činčurákovú zo Srbska. Záverom dúfame, že tento zájazd nebol posledný.

Marek Pápay

Je toho veľa, o čom musím premýšľať po návrate zo Srbska – o naozaj vrelom prijatí v cirkevnom zbore v Pivnici a v rodinách, o ľuďoch, ktorí zachovávajú slovenské tradície, hovoria ľubozvučnou slovenčinou, majú krásne slovenské kroje a prekrásny obnovený kostol so slovenským štátnym znakom. Myslím aj na cirkevný zbor v Iloku a ich krásny kostol. Najviac však ma zaujala slávnosť obnovenia chrámu Božieho v Pivnici. Vďaka v prvom rade patrí nášmu Bohu za požehnanie, ktoré sme mohli prijať skrze službu spevákov a všetkých domácich cirkevníkov a kazateľov. Kiež by sme podľa ich slov všetci vedeli byť takými kameňmi v Božej stavbe, ktorí pevne stoja na svojom mieste v cirkvi Pána Ježiša a aby sme sa vedeli navzájom povzbudzovať vo viere a podopierať tak, ako sme to počuli v prvom rannom stíšení podľa 2. Mojž. 17,12, keď Áron a Chúr podopierali Mojžišovi ruky pri modlitbe. Kiež by sme mali každý z nás niekoho, kto podopiera naše ruky a koho ruky podopierame my.

Janka Žiaranová