Cimbal pekne znie, keď na ňom pekne hrajú

Akú rolu má cimbal v orchestri

0
771

Pochádza zo sedliackej rodiny. Niežeby mu motyka Bohušova gotika smrdela, pomáhať – pomáhal rodičom za mladi v prácach na roli, avšak vyučil sa remeslu. Ba dvom: kovorobotníckemu a hudobníckemu.


To druhé mu zavše bolo bližšie pri srdci, umožnilo mu zoznámiť sa so stovkami l’udí, dobre sa zabaviť, ktovie koľkokrát navštíviť Slovensko… Tvrdí, že už hrávať nebude, ale… Aj vlani si zahral na detskom festivale v Iloku Na brehu pri Dunaji.

Michal Činčurák

„Ale len tak, kvôli synovi Vladimírovi; on napísal úpravy piesní pre festival a v orchestri hrali jeho deti, moje vnúčence, nuž tak…“ vraví Michal Činčurák, ktorého sme navštívili v lloku. Chmáry na tvári, ktorej inak prischol prirodzený tlmený úsmev, dosvedčujú, že to nemá ľahke, lebo má chorú manželku.

Pokúsim sa preraziť ľad žartom, no reku, vravia, že hrávať na cimbale je ako riadiť bycikel: keď to raz človek zvládne, už to nezabudne… Furták báči Miško prijme hodenú rukavicu bez rozpakov a razom odpovie:

„Lenže je som ani nebol dobre naučený… ale vydržal som.“

Super. Môžeme teda začať od začiatku, tj. vrátiť sa na prvé jeho hudobné kroky.

„V rodnej Pivnici som mal kamaráta, ktorý sa chodieval učiť hrať k istému ruskému emigrantovi, ktorý tam zostal po vojne, Alexandrovi Samochvalovovi, tak som sa tiež pridal; mal som asi desať rokov… Po dvoch rokoch som už hrával na organe v nedeľu popoludní, keď  sme mali mládežnícky kostolný krúžok. Až som naplnil osemnásť rokov, brat nahovoril otca, aby mi kúpil harmoniku; dovtedy som vlastný hudobný nástroj nemal.“

Ako čerstvý kovorobotník našiel si robotu vo Valjeve, kde popri zamestnaní súkromne zakončil štyri ročníky hudobnej školy. „Učiteľka mi potom radila, aby som sa zapísal aj na B trúbu. Nuž čo… Noty som poznal, tak nič, len trúbu do rúk, a za rok som zakončil dve triedy.“

Nasledovala vojenčina. Telegrafista Činčurák v Smederevskej Palanke, potom v Negotine hral vo vojenskom orchestri – na harmonike. Nestihol prvý pivnický festival, hral na ďalších ako člen pivnického orchestra, sám nevie na koľkých. Pokým sa roku 1974 neoženil a nepresťahoval do Iloku. Bolo to, keď Tito otváral Most 25. mája spájajúci Báčsku Palanku a Ilok, hovorí. „A hneď sme kúpili Fiću na úver.“

Prv než sa zamestnal v báčskopalanskej fabrike Majevica, naučil sa hrať na cimbale. Ako, prečo? Čo ho motivovalo? Jednoduchý človek má poruke jednoduchú odpoveď:

„Raz nás Kvetoslava Čániová zavolala, že nás Jánoš Kokuš bude učiť hrať na tomto hudobnom nástroji. Chodievali sme na hodiny do Novosadského rozhlasu, niekoľkí Maďari, Rumuni; zo Slovákov nebohá Ceferová a ja.“

Akú rolu má cimbal v orchestri, pýtam sa ďalej a počujem takúto odpoveď: „Má peknú úlohu, pokým na ňom cimbalista vie pekne zahrať.“

Ilocký orchester

V Iloku ho angažovali do orchestra pod vedením Ondreja Liptáka. Vyhrávali na svadbách. „Bol tu i huslista Miško Hrudka, s ním som sa najviac kamarátil. Keď sa odsťahoval do Ľuby, začal som hrávať s Vladkom Miksádom.“

Ak sa niekto nemôže sťažovať na nedostatok zážitkov, tak to sú určite muzikanti. Môže, reku, „padnúť“ dajaká anekdota? Už aj báči Miško hádže udicu do odchádzajúcej rieky pamäti, už aj vyťahuje prvý úlovok.

„V Pivnici sa svojho času, keď boli svadby, šlo ráno s muzikou zobúdzať svadobníkov, ktorí si trochu odišli domov pospať. Bolo zvykom že do fúrika dali slamu, na ňu posadili svadobníka a viezli ho pred muzikantmi po dedine. Spomínam si, že bol zimný čas.Beťári najprv do fúrika naliali vodu, prikryli ju slamou a ten, keď si sadol, vyskočil ako oparený! Pritom som bol osobne a nasledujúci príbeh poznám z počutia. Chlapci sa vyšplhali na slamu a skákali do hnoja. Lenže zopár figliarov predtým zahrabali do hnoja črevá po zabíjačke. Ako asi bolo tomu, čo tam skočil?“

Nuž kým nám je do smiechu, spýtam sa ho, čo je ľahšie: narábať motykou alebo obsluhovať hudobný nástroj. „Motyka je ľahšia ako harmonika, ale nemôžno z nej dostať to čo z harmoniky,“ povie báči Miško a na otázku, čím sa dá vytĺcť viac peňazí, zase odpovedá lakonicky: „Závisí… Keď nie sú svadby, dobrá je aj motyka…“

Nuž veru tak. Ilockí  Činčurákovci fakticky majú rodinný orchester. „Keď sa tu doma stretneme, zahráme si spolu so synom Vladkom a vnúčencami Andrejom, Gabikou a Natáliou. Čokoľvek. Sám rád počúvam aj klasiku, aj slovenské nové skladby, aj srbské ľudovky…“

Zaujíma ma, čo sa v Iloku na svadbách hrávalo kedysi a čo teraz. „Tu sme hrávali prevažne slovenské, vítali sme hostí v Slovenskom dome, na dvore; kto si čo rozkázal, zahrali sme.“ Len reku, či sa už teraz nehrajú viac neslovenské piesne? – pýtam sa.

„Závisí od gazdu. A od toho, akých má hostí. Ak má prevažne Chorvátov, hrajú sa viac ich piesne, ale potom aj slovenské.“

Keď sme už pri gazdoch – nezostal vám z nich nikto dlžen? Srdečne sa zasmeje a opäť odpovie expresne: „Neviem… Zabudol som…“

Nemôžem si nakoniec odpustiť otázku, kedy sa lepšie žilo – v Juhoslávii, alebo po Juhoslávii? A zase raz počujem „starého“ dobrého báči Miška hlas:

„Pýtali sa nás kedysi na Slovensku, že ako je tam u vás v Juhoslávii a Vladko Miksád vraví: Kto má peniaze, tomu je dobre. Takže tak.“

POSTAVI ODGOVOR

Please enter your comment!
Please enter your name here